Příspěvky uživatele

,,Niekto musí robiť aj špinavú prácu a nie len hrať sa so skumavkami." Neodpustila si poznámku na jeho účet. Jasné, že aj jeho práca bola dôležitá, lenže všetko závisí od toho, čo chcete v živote dosiahnuť. A Alice bavilo hrabať sa v orgánoch a zisťovať, prečo je to tak, ako to je. U Alexa v labáku by sa unudila k smrti.
,,Vidíme sa." Pritakala mu, čím stanovila istú dohodu medzi nimi, ktorá bola práve podpísaná. ,,A naozaj by som sa nebála, že by si ma prehliadol. To len ty sa večne zašívaš niekde." Mierne nad ním pretočila očami. Ak však ten obed chcela stihnúť, musela si pohnúť. ,,Dovidenia!" Pozdravila na odchod jeho kolegom a Alexovi sa miesto pozdravu ušlo malé žmuknutie. Potom sa, ako-tak, sama vyprevadila z labáku.

Prikyvovala ako hovoril všetky tie novinky. V podstate mal pravdu, nič z toho sa ich priamo nedotýkalo. Teda až na tie nové parkovacie miesta. ,,Nuž, budem na to pamätať, keď si raz kúpim auto." Jemne sa nad týmto zasmiala. Snažila sa držať na uzde, aby nevyzerala ako psychopat pred jeho kolegami a vlastne aj pred ním samotným. Totižto za ten rok jej došlo, že by sa mala začať správať ako dáma v rokoch a nie ako pubertiak. Ťahalo jej už predsa na 32 a momentálna nemala pred sebou práve ružovú budúcnosť. Vlastne, okrem dobre rozbehnutej kariéry a mačky sa nemohla pýšiť ničím. ,,Len aby sa o nás nešírili klebety, veď vieš, ako to chodí." Venovala mu malé žmurknutie, ktoré ostalo jeho kolegom skryté. Dokonca aj jej hlas prešiel do čosi menej intezívnej tóniny. Nepotrebovala, aby sa o nej, zase, šírili fámy, ako si zvyšuje kariérny rebríček. ,,Mám na stole rozrobenú pečeň od pacientky pozitívnej na HIV, ktorá záhadne zmodrala, čo odhadujem tak na hodinu práce. Ale tie cestoviny znejú dobre." Opäť raz ukázala biely chrup v priateľskom úsmeve.

Padol jej kameň zo srdca, keď sa jej Alex normálne prihovoril. Myslela si, že na ňu bude nahnevaný kvôli jej rozhodnutiu odísť, ale bral to viac než dobre, za čo mu bola Alicia veľmi vďačná. Zavrela za sebou dvere. ,,Ďakujem sa privítanie." Milo sa na kolegu usmiala. ,,Nuž tak skoro sa ma nezbavíte!" Povedala so smiechom. ,,Túto nemocnicu som si obľúbila." Očkom prešla aj jeho kolegov. Nikoho príliš nepoznala, maximálne vedela ich mená. A u niektorých ani to. Aj tak jej ale všetci chýbali. ,,Aké to tu bolo, kým som bola preč? Nejaké zmeny vo vedení, či v personáli?" Oprela sa o nejakú skrinku, čo bola po ruke. ,,Vieš čo, povieš mi to potom niekedy, nechcem ťa zdržiavať od práce." Kývla rukou v geste, že to nechá tak. Za prvé ho vážne nechcela rušiť a za druhé, boli tu jeho kolegovia a to nebolo práve ideálne miesto na rozhovor o práci. Len jedna vec sa šírila rýchlejšie než svetlo a to boli pletky.

A kráčala ďalej, pekne poschodie po poschodí, lebo z prízemia, kde pracovala ona, dostať sa na stvrté cez celú nemocnicu bol fakt dobrý nápad. Jasné, že to po výstupe snáď dvestým schodom, v skutočnosti tak možno tridstatym, oľutovala. Ako vravela jej mama, v zdravom tele, zdravý duch. Nuž ten jej mal dnes asi voľno. Každopádne sa vykriabala až na štvrté poschodie a rozšila sa po chodbe smerom k laborkám. Hneď sa jej vybavili spomienky na jej kolegu, ktorého tu stihla stretnuť hneď v prvý deň. Párkrát si s ním vyšla i von a bolo to super, lenže potom dostala ponuku v onej nemocnici, ďaleko odtiaľto a teda pokračovať v niečom nemalo priveľmi zmysel. Nechcela sa tým dnes trápiť. Samozrejme jej bolo jasné, že Alexa tu raz určite stretne, ale nechcela tomu problému čeliť už teraz. Vlastne opäť prvý raz v tejto nemocnici. Tak nejak automaticky otvorila dvere labáku a na ich prahu sa zarazila. Slušní ľudia klopú. Nemať v ruke stojan, placla by sa do čela. ,,Dobrý deň, doniesla som..." a v tom momente jej pohľad spočinul na pánovi Sivasovi a ona by sa vtedy najradšej pod zem prepadla. ,,..vzorky na analýzu." Dopovedala, však mierne priškrtene. Pohľad smerovala radšej na podlahu a svoje topánky, než na tu prítomného.

Po roku bola opäť tu. Vo svojej starej práci, s novými prípadmi. Celkom jej to tu chýbalo. Priateľská atmosféra, milí kolegovia, no to na svojej stáži nemala. Na krk jej dýchal neprijemný riaditeľ nemocnice a kolegyne, tie kopali len samé za seba. O to radšej bola, keď si dnes obliekla biely plášť so svojou menovkou. Hrdo sa po nej dokonca potľapkala. Šialené, čo všetko sa za rok stihlo udiať.
Nemala však čas ďalej rozíjmať. Potrebovala odniesť vzorky do labáku na testy. Zobrala teda stojan so skumavkami a vydala sa zo svojej pracovne na vyššie poschodie. Rozhodla sa nepoužiť výťah. Chcela si túto nemocnicu dobre zapamätať a oživiť si staré spomienky. Pozdravila pri tom zopár svojich kolegýň a s úsmevom kráčala naprieč chodbou.
Jej dobru náladu potrhoval aj jej outfit. Čierne upnuté džíny, čierna hodvábna košeľa a na tom biely plášť. K tomu čierne kotníkové čižmy na platforme. Tak nejak ju opustilo obliekanie sa ako pubertiak a momentálne začala svoj šatník meniť na viac elegantnejší, ako sa na dámu v rokoch patrí.

Zasmeje sa spolu s ním. Jeho šatník jej neprekážal. Len bola hrozne zvedavá. Čo k nej ale doľahne hudba kolotočov, oči sa jej rozžiaria ako malému dieťaťu. Horlivo prikývne na Alexove slová. Jasné, že si chce ísť pozrieť všetko, čo sa tu nachádza. Stihne ale vlepiť svojmu priateľovi pusu na líce, než ho tak trochu odtiahne smerom k všetkým tým húkajúcim a blikajúcim kolotočom, hore cukrovej vaty a tak. ,,Poďme to roztočiť." Uškrnie sa na neho.

Nachvíľu sa zamyslí. Nezaslúži sa takého dobrého chlapa, akým je Alex. Viackrát jej prišli na um takéto myšlienky. Nemohla sa ich striasť a tak im pomaly začala veriť. Príliš sa ale zamilovala, než aby ho mohla len tak opustiť.
,,Nie je to zajac, aby utiekol." Uškrnie sa. Veď to ona tu je tá viac divná.
Keď si ho ale obhliadne dôkladnejšie, uvedomí si, že ho nevidela v ničom inom ako v obleku. No áno, párkrát v plášti, ale to je iné. To je práca. ,,Máš ty v šatníku aj niečo iné ako obleky a plášte?" Opýta sa ho so smiechom. Chytí ho za ruku a prepletie si s ním prsty. Snáď mu to vadiť nebude.
,,Tak, čo si ideme prezrieť ako prvé?" Zašteboce veselo pri pohľade na stánky.

Povedzme, že prísť niekde na čas, nebola práva jej silná stránka. I keď v tomto prípade sa naozaj snažila. Aj keď uprostred toho chaosu skoro zabudla nakŕmiť mačku. Tak si to zhrňme. Svetlo som vypla, žehličku vytiahla, zamknúť...Zamkla som? Nachvíľu zastane v strede chodníka s mierne vystrašeným výrazom. Určite som zamkla. Pre istotu ešte rukou skontroluje kľúč vo vrecku. Kedže nevedela, čo presne si má obliecť, stavila na zlatú klasiku. Čierna sukňa nad kolená a biela priehľadnejšia blúzka ešte nič nepokazili. Teda aspoň zatiaľ nie.
Po chvíli rýchlej chôdze konečne dôjde k jej priateľovi. Líca má mierne ružové od podaného fyzického výkonu. ,,Prepáč, že si musel čakať. Naozaj som sa snažila stihnúť to, ale..." Spustí na neho miesto pozdravu, snažiac sa lapiť dych.

Alicia jej opätuje milý úsmev. Zjavne nie je jediná, kto má dnes zlý deň. ,,Celý vesmír sa proste rozhodol, že bude proti vám. Áno, je to nepríjemné." Kývne plecami. Jej jedlo už zmizlo a jediný znak, že naozaj niečo jedla sú špinavé prsty, ktoré si vytiera do servítky. Nezabudne si otrieť ani kútiky úst. Nemusí predsa celé mesto vedieť, že práve mala mini-burger na olovrant.
Zistenie, že tu žije tak dlhu ju celkom prekvapí. Áno, Sinclare je veľké mesto, ale nikdy si nemyslela, že až tak veľké. Obočie jej preto mierne vyskočí od prekvapenia. ,,Tak to sme na seba asi nemali šťastie." Vytiahne kútiky do úsmevu, ktorý jej razom zmizne. ,,Pre pána tykaj mi. Vyzerám snáď až tak staro? Zhrozí sa, no zároveň sa zasmeje. Dievčina môže byť v jej rokoch a pre pána, prečo by jej mala vykať. ,,Som Alicia. Alicia Bennet a nie, prisťahovala som sa pred pár rokmi." Natiahne k nej packu, aby si mohli zatriasť rukou na znak zoznámenia.

Hlavou jej mohlo preletieť zopár teplých slov, alebo nejaká zatrpknutá poznámka o dnešnej mládeži, no to by ale nebola ona. Alicia sa radšej zohne a pomôže pozbierať slečne všetky tie popadané veci. ,,Vidím, že máte podobný deň ako ja." Uškrnie sa. ,,Ešte toto." Podá jej nejakú drobnosť, ktorú zjavne nestihla upratať. Vôňa jedla však oživí jej žalúdok, ktorý vydá nesúhlasné škvŕkanie. Vytiahne teda z tašky peňaženku a poprosí od pani nejaký ten mini-burger, ktorý následne aj zaplatí a po krátkej chvíli si ho s úsmevom preberie. ,,Vás som tu ešte nevidela. Bývate tu dlho?" Pozrie jej smerom, no zároveň si odhryzne obrovský kus svojho jedla. Slečne ale venuje svoju plnú pozornosť.

Deň sa jej začal celkom uponáhľane. Po prerozprávaní sa celého večera s jej milovaným a následnom sladkom odpočinku po jeho boku prišla krutá realita pracovných dní. Ráno bolo ako inak chaotické, hlavne preto, že zaspala a ledva stíhala autobus do práce. Aj tak ho ale nestihla a tak siahla po poslednej možnosti. Zavolala si taxík a s oneskorením len nejakých päť minút doslova vbehla do labáku. Na stole mala už pripraveného prvého pacienta. Ako sa ten deň pomaly vliekol, zdal sa byť len a len horší. Nemala čas sa ani len najesť a aj tá skvelá predstava, že odnesie Alexovi vzorky zostala len predstavou. Zobral to za ňu jej "kolega", ktorý sa takmer stal ďalším z jej pacientov.
Každopádne po tomto hektickom dni bola konečne rada, keď kráčala domov. K sebe domov. Oblečená do riflí a svetra skvelo zapadala do okolného prostredia.
Samozrejme že Alicia nedáva pozor okolo seba, pretože predstava sladkého domova je silnejšia ako vnímanie reality. Skoro sa stane, že narazí do slečny stojacej pri okienku fastfoodu. Len len že stihne zastaviť. ,,Prepáčte. Zdravím." Začne sa ospravedlňovať a mierne cúvne, aby jej dopriala trocha osobného priestoru.

Celá ich večera sa nesie v priateľskom a uvoľnenom duchu. Rozprávajú sa o všeličom, žiadne minúty nie sú zabité trápnym tichom. Alicia je viac než spokojná. Dlho jej nebolo takto dobre a fakt, že za týmto večerom je práve tento úžasný a inteligentný muž, je až neuveriteľný.
,,Tento večer nemohol dopadnúť lepšie." Líčka jej naberú ružovkastý nádych a hnedé oči zahoria plamienkom chcenia. Najprv celkom neisto zodvihne ruku. Teraz sa ukáže, či si tento večer užívali obaja a nie len ona. Jemne chytí jeho ruku do tej svojej. Aj tento nepatrný dotyk jej vyvolá zimomriavky snáď po celom tele. ,,Alex?" Osloví ho, aby si získala pozornosť. Hoci aj tak ju asi má. ,,Asi som sa zamilovala." Povie mu priamo. Nikdy jej nerobilo problém hovoriť o svojich pocitoch priamo a ani toto nie je výnimkou.

Možno je to vďaka jej bláznivej povahe, možno preto, že konečne má pred sebou niekoho živého. Každopádne, žiadne Alexove slová sa jej nedotknú. Skôr jej prídu milé. ,,Tak to ďakujem," žmurkne na neho. Medzi tým však príde čašník a tak je ich rozhovor na chvíľu pozastavený.
Kým ten milý pán preberá objednávku od jej spoločníka, tá jej pozostávala z minerálky a cestovín s omáčkou, porozhliada sa okolo. Je naozaj veľkou záhadou, že sa v tejto reštaurácii nachádza prvý krát. Než sa však stihne ponoriť do detailov budovy, čašník odíde a ona sa môže plne sústrediť na Alexa.
,,Vyzeráš byť trošku nervózny" Rypne si do neho.

Nohy pomaly prepletá na lodičkách s vyšším opätkom. Občasný krok vedľa dokazuje, že lodičky nie sú práve jej šálka kávy. Nejako sa ale nemá čas zaoberať sa svojimi nedostatkami. Vidieť Alexa mimo pracovného plášťa, ktorý mu samozrejme tiež sekne, je naozaj pohľad pre bohov. To sa už ale pohodlne usadí k stolu a celú jej pozornosť presunie na svojho priateľa. Nervy, ktoré mala na začiatku úplne v kýbli sa jej pomaly vracajú. ,,Neverím." Zasmeje sa ticho. Konečne sa odváži pozriet mu do očí. ,,Je divné vidieť ťa takto. Bez bieleho plášťa." Položí si ruky na stôl a ukáže biele zuby v širokom úsmeve. ,,Ako sa inak máš?" Prirodzene rozvíja konverzáciu. Po celý čas z neho ale nespustí oči. Možno mu to môže byť až nepríjemné.

Jej skúsenosti s randením pozostávajú z jednej schôdzky, ktorú zorganizovala jej matka, pretože sa chce dožiť vnúčat. Skončilo to ale úplným fiaskom a dotyčného odvážala sanitka. Každopádne, dnes sa tomu snáď vyhneme.
Nervozita ich oboch jej pride vtipná, preto si neodpustí tiché uchechtnutie. Naozaj je táto scéna ako vystrihnutá z telenovely. ,,Deje sa snáď niečo?" Opýta sa citlivo svojho spoločníka. Je pravda, že sa poznajú len krátko, no takto vedľa ho ešte nevidela a odmieta pripustiť, že to spôsobuje jej prítomnosť.
Táto otázka ale ostane vysieť vo vzduchu, pretože vstúpia do reštaurácie, ktorá vyzerá veľmi útulne. Netrúfa si však preskúmavať tieto kúty sama a tak sa ako poslušné kuriatko nechá viesť Alexom. Samozrejme nie preto, aby ho mohla tajne očumovať zo zadu. (xd)