Příspěvky uživatele

Prišla jej chvíľa. Za oknom zbadala približujúceho sa Alexa. Dvere auta sa otvorili až príliš rýchlo a jej pripravovaný príchod jej nevišiel tak elegantne ako si to predstavovala. Každopádne sa ale z toho auta už nejako vysúkala a ocitla sa zoči voči svojmu priateľovi. ,,Ehm. Ahoj." Vysúkala zo seba s plachým úsmevom. Zatiaľ sa vyhýbala jeho očiam.Jeho vôňa jej však pošteklila všetky zmysli a v bruchu sa jej objavili povestné motýliky.

Sedela na zadných sedadlách, oblečená do elegantných čiernych šiat s miernym výstrihom a netrpezlivo si poklepkávala prstami po stehne. Pramene gaštanových vlasov sa jej voľne rozprestierali v miernych vlnách po chrbte. Oči zvýrazňujúce tmavé tiene a linka, jej dodávali na krásnej fasáde. Celý make up ale nedokázali zakryť iskry v jej očiach. Ochvíľu sa mala stretnúť s ním, s chlapom, ktorý si ukradol jej pozornosť a zaujal ju svojim šarmom. Bol obrazom ideálneho muža. Bola viditeľne nervózna, ale i šťastná. Čo ak sa mu nebude páčiť? Čo ak sa nebudú mať o čom rozprávať? Čo ak mu začne vadiť jej vek? Zhlboka sa nadýchla keď ten štvorkolesový tátoš začal spomaľovať. Teraz sa to ukáže. Auto zastane pred reštauráciou.

Spestrenie dňa v podobe prítomnosti pána Sivasa je naozaj príjemný. Neraz sa už pri obyčajnej pitve zamyslela nad tým, čo si teraz robí, alebo či sa náhodou neobjaví vo dverách. Teda dá sa povedať, že si túto chvíľu užíva naozaj naplno. Je tam síce jedna vec, ktorá ju brzdí, aby si s týmto milým pánov vytvorila viac než priateľský vzťah. Vek. Áno áno, vek je vraj len číslo, no nejak sa nemôže zbaviť pocitu, že Alex hľadá niekoho s úplne odlišnou povahou, akú má ona. Obočie jej vystrelí asi niekde na Mars, keď sa jej opýta na večeru.
,,No. Večer sa najesť pôjdem." Zachichoce sa a následne dodá. ,,Ale ak myslíte s vami, tak pôjdem naozaj veľmi rada." Miesto smiechu je ale pán Sivas obdarený ukážkovým úsmevom. Nad nejakou kávou sa momentálne nepozastavuje.

,,Áno. Nenadarmo sa hovorí, že sa šíria rýchlejšie než svetlo." Podriadeným pána Sivasa už ale svoju ctenú pozornosť nevenuje. V podstate jej to je jedno, či o nej budú kolovať nejaké reči. Jej pacientom to prekážať nebude. Klinec po hlavičke však pán Sivas udrie svojou druhou hláškou. To ju donúti zabudnúť na celý ten dnešný incident a konečne sa zasmiať. Hovoríme tu ale o smiechu pripomínajúci štekot /?/ hyieny. ,,Toto...Podarilo.. Sa to. Ako to už pri takom poriadnom smiechu býva, nechýbajú ani slzičky, ktoré si otiera chrbtom ruky. Krútiac hlavou jej trvá poriadnu chvíľu, kým tento menší záchvat pominie a je schopná zo seba vydať nejakú súvislú vetu. ,,Ah bože." Povzdychne si stále s úsmevom. Káva. Uvedomí si, keď si konečne všimne automat na kávu. ,,Nemusíte si robiť starosti." Ubezpečí ho a stále jej nebezpečne cukajú kútiky.

Stále sa mu odmieta pozrieť do tváre a radšej teda pohľadom kontroluje svoje topánky. Vážne na nich máš krv? Opýta sa sama seba a imaginárne si plesne po čele. I keď pán Sivas povedal, že to nebolo nič dôležité, nevie sa zbaviť toho pocitu, že to naozaj bolo niečo dôležité. Radšej sa k tomu ale nevracia a ochotne príjme vreckovku, ktorou si otrie krv z prsta. Okolie rany trochu zaštípe, no nie je to nič strašné.,,Ďakujem." Kútiky jej cuknú a dovolí si konečne zdvihnúť hlavu od podlahy. Keď si uvedomí, že to mal byť skôr oznam ako otázka, zahryzne si do pery, aby sa nezačala smiať. ,,Ale iste. Poďme." Kývne plecami. Pohľady od zamestnancov, ktorým Alex šéfuje statočne ignoruje, až kým sa neocitnú na chodbe. ,,To zas bude rečí."

Sleduje ako Alex hádže svoju pravdepodobne celodennú prácu do koša len kvôli nej. Líca začnú naberať ružový odtieň a ona sa nervózne ošije na mieste. Pri slove rozbor akoby opäť začala vnímať a miesto nejakej verbálnej odpovede len prikývne na súhlas. ,,Dúfam, že to nebolo nič dôležité." Povie priškrtene a stále sa neodváži pozrieť mu do očí. Sleduje však každý jeho pohyb, ako by to bolo zaujímavejšie ako jeho tvár. Je v poho? Tá otázka ju zaskočí. ,,Čože?" Zamračí sa, pretože asi už zabudla na ten prst. Až keď si obzrie ruky, pochopí, čo tým myslel. ,,Oh.. Toto. To nič nie je." Prvá raz od kedy rozrazila dvere sa jej na perách objaví jemný úsmev. ,,Nemáte prosím vreckovku?" Opýta sa držiac prst vo vzduchu. Malá ranka ako keby ani nechcela prestať púšťať krvavé slzičky.

Dôsledky jej nie práve najtichšieho príchodu si uvedomí práve vo chvíli, keď ju jej kolega okríkne. Prudko zastane ešte vo dverách, div jej nevypadnú skumavky z rúk. ,,Ja. Pardon...Ospravedlňujem sa." Nervózne si zahryzne do pery. Snáď to nebolo nič dôležité. ,,Môžem.. Pomôžem vám?" Položí stojan so skumavkami na jeho stôl a konečne sa donúti pohnúť sa vpred a nie len nečinne sledovať tú spúšť, ktorú spôsobila. I tak sa ale bojí pozrieť Alexovi do očí. Naozaj dnešný deň nemohol dopadnúť lepšie. Čo ak sa na ňu bude Alex hnevať? Je to jej jediný známy tu v nemocnici. Jej momentálne správanie by sa dalo prirovnať k plachej srnke, ktorú stretnete na prechádzke lesom.

Dnes bol naozaj dlhý a únavný deň. Nie len že mala viac práce ako obyčajne, ráno jej nezvonil budík, meškal autobus a aby toho nebolo málo, nemala čas si dať ani kávu z automatu. Teda keď zašije posledné telo a zapíše posledné údaje do správy, s úľavou si vydýchne. ,,Chcela by som mať váš pokoj." Prihovorí sa staršiemu pánovi, ktorého teraz tlačí do chladničky, kde ho následne uloží. Keď má všetko dokončené, stiahne si z rúk gumené rukavice, ktoré položí na stolík. To by však nebola ona, ak by sa jej nepodarilo niečo zhodiť. Dnešnou obeťou pádu bol práve skalpel. Zavrčí a zohne sa, aby ho mohla zdvihnúť. A viete čo? Áno, podarí sa jej porezať. Asi to bude tým jej dnešným "šťastím". Radšej teda zastane a poobzerá sa okolo seba. Robí opatrné kroky smerom k svojmu stolu, kde má uložené skumavky v stojane. Tie opatrne zoberie a výjde z miestnosti až k výťahom. Vojde do kabínky a stlačí správne poschodie a potom hurá na denné svetlo. Z výťahu vybehne a plná radosti rozrazí dvere do laboratória pána Sivasa ignorujúc všetky zvedavé či rozhorčené pohľady. ,,Krásny deň prajem." Zašteboce veselo. Krvácajúceho prsta si ani nevšimne.

Mladého muža by si ani nevšimla, nebyť toho hnusného pocitu keď sa nohy nedostatočne prekrvujú a vy máte pocit, že vám po nohách lezie tisíc mravcov. Je teda nútená zmeniť polohu. Keď sa jej nohy dotknú zeme, hlasno sukne. Vcelku nepríjemné. Prosba mladého muža ale nezostane nevyslišaná. Akonáhle sa k nej totiž ozve, zdvihne pohľad a zvedavo si ho premeria. ,,Ale iste." Otočí sa a po krátkom hľadaní nakoniec knihu vytiahne. ,,Ste fanúšikom historických románov?" Kútiky úst vytiahne do pobaveného úsmevu. Prekvapilo by ju, ak by to tak bolo. S istými ťažkosťami sa však postaví a podá mu knihu.

Miesto nejakého slovného komentára len kývne hlavou. Táto krátka cesta do podzemia teda prebehne v tichosti. ,,Človek by mal robiť to, čo ho baví." Tiež sa nemôže sťažovať. Hoci jej prácu by nemohol vykonávať nikto so slabým žalúdkom, ju proste baví rozoberať mŕtvoly. Keď výťah zastaví, jej odchod je prerušený, čím si pán vyslúži zvedavý pohľad. ,,Som Alicia." Kútiky sa jej opäť roztiahnu, no to už Alex nemôže vidieť. ,, Tešilo ma pán Sivas." Poslednýkrát na neho pozrie a dvere výťahu sa zavrú.

*Takže to nebude obyčajná pracujúca trieda.* Preletí jej hlavou zatiaľ čo kráča za pánom laborantom smerom k výťahom. Poslušne čaká, kým privolá výťah. Otázka, ktorú jej položí ju prinúti chvíľu rozmýšľať. ,,Myslím, že tak od 35 do 40. Viac nie." Nakrčí obočie a vojde do výťahu. Tých pár ľudí, čo z neho výjde veselo pozdraví. Následne pohľadom zablúdi k jeho tvári, kde hľadá nejaké emócie, či už kladné alebo záporné. Dúfa, že sa ho jej odpoveď nedotkla. Naozaj by mu netipovala viac. Tok jej myšlienok je však zastavený novou informáciou. Takže žiaden doktor. Vidieť, že je prekvapená, hoci jej to mohlo dôjsť aj skôr. V nemocnici predsa nie sú len lekári a pacienti.
,,Z vášho výrazu predpokladám, že ste viac-menej spokojný so svojou prácou." Stlačí tlačidlo toho správneho poschodia a už sa obaja vezú smerom nadol.

Za ochotu muža pred ňou ďakuje samotným nebesám. Konečne niekto, kto jej vie normálne odpovedať a nie po nej len štekať a vrčať ako nejaké zviera. I keď určite mu nie je po vôli, že sa musí odtrhnúť od práce a ísť s ňou. Čo ju ale poteší je fakt, že sa sekla len o jedno poschodie. Možno vážne nebude mať až taký hrozný zmysel pre orientáciu. Pohľadu muža pred ňou si nevšíma, pretože svoje hnedé oči uprie k výťahom. ,,Nerada by som vás oberala o čas. Určite ste veľmi zaneprázdnený." Otočí sa opäť na neho. Nachvíľu sa zadíva do jeho očí, no potom radšej uhne. Potrebuje sa uistiť, že ho vážne nebude jej prítomnosť obťažovať a ako sa vraví v očiach sa odzrkadlí všetko.
Pracuje tu celkom dlho. Keď povie tieto slová, ujde jej tichý smiech. ,,Pardon." Ospravedlní sa. ,,Len to vyznelo, akoby ste boli už naozaj starý." Kývne plecom. Snaží sa v hlase udržiavať hravý tón. Posledné, čo by potrebovala, by bolo znepriateliť si kolegov. ,,Pracujete ako lekár?" Obočie jej vylezie mierne nahor. A to sa snaží nevyznieť až príliš zvedavo. Čo sa však nemení je milý úsmev, ktorý má stále na perách. Možno je to posledná živá osoba, ktorú tento dnes uvidí. Treba to využiť.

Uľavilo sa jej, keď sa muž pred ňou nerozhodol po nej štekať. Nerada by sa hneď prvý deň dostala do nejakej nepríjemnej výmeny názorov. Po jeho prvej otázke sa ticho zasmeje. ,, Oh, to nie," mávne rukou, aby ho vyviedla z omylu. Ešte by si myslel, že utiekla zo psychiatrickej liečebne a to naozaj nepotrebovala. ,,Tak nejak sa už hodnú chvíľu pokúšam nájsť pitevňu." Zazubí sa na neho, no potom radšej nahodí výraz nejakého toho profesionála. Aspoň sa teda posnaží. ,,Alicia Bennet. Prijali ma sem ako patologičku." Snaží sa zachrániť situáciu, aby nevyzerala ako úplný magor. Popri tom natiahne ruku k mužovi pred ňou, aby si ňou mohla potriasť. ,,Pracujete tu už dlho?" Opýta sa zdvorilo, aby medzi nimi nenastalo také to trápne ticho.

Uchýlila sa do zadnej časti knižnice. Tam, kde jej spoločnosť robili maximálne pavúky a iné drobné živočíchy. Ďaleko od hluku prichádzajúcich a odchádzajúcich ľudí, i prechádzajúcich áut okolo. Usadila sa v jednom staršie vyzerajúcom kresle, v celku divnej polohe. Chrbát má opretý o jednu z bočných opierok, zatiaľčo cez druhú má prevesené nohy. Jej ale zdá sa vyhovuje. Ležérnosť toho všetkého narúša jej outfit, ktorý pozostáva z čiernych upnutých džín a svetra broskyňovej farby. V rukách drží knihu, podľa prednej strany by sa dalo povedať, že ide o nejakú encyklopédiu ľudského tela. Ak by ste sa však zašívali pozorne, určite by ste si všimli, že jej oči nebehajú po texte, ale zostávajú čumieť na jeden bod. Je teda viac než pravdepodobné, že knihe nevenuje žiadnu pozornosť a znova sa zamýšľa nad nejakým problémom. Čo je to tentoraz? Zjavne niečo zaujímavé, keďže sedí takto bez pohnutia už nejakú pol hodinu.

Práve sa začala ďalšia kapitola jej života. Definitívne sa vzdala života s rodičmi a rozhodla sa presťahovať sem. Konečne jej nikto nebude vravieť, čo môže a nemôže robiť. Sloboda chutí naozaj skvelo.
S hlbokým nádychom prekročí prach nemocnice, v ktorej by mala začať pracovať. Konečne zistí, aké to je v skutočnej práci a nie na nudnej praxi v škole. Už teraz sa jej to začína páčiť a to je ešte len na recepcií. Tam si vymení zopár slov s recepčnou, samozrejme nezabudne sa pýtať na cestu. S tichým ďakujem sa následne vydá na podzemné poschodia. Aspoň si to teda myslí. Orientácia v priestore totiž nikdy nebola jej silná stránka. A ešte keď je všade plno ľudí s všelijakými diagnózami. Chce to naozaj veľké sebaovládanie nezasmiať sa na chlapovi, ktorý mal na hlave hrču veľkú ako citrón. Radšej si ale zahryzne do pery a prediera sa ďalej. Keď uvidí schodisko, celkom sa poteší. V tých krátkych inštrukciách jej bolo povedané, že sa tade môže dostať do pitevne. Radosť s nájdenia schodiska je však razom preč, pretože sa ocitne na nejakej chodbe. Veľkej chodbe s mnohými uličkami. Frustrovane si vzdychne. Do konca týždňa sa jej snáď podarí dôjsť tam kde má. Chvíľu stojí na mieste a snaží sa rozhodnúť, ktorou stranou sa vydať. Ako inak, aj teraz jej pomôže až vypočítanka. Na ľavo. To je smer, ktorým sa vydá. To ju ale zavedie len k ďalšej križovatke, čo má zapríčinu ďalší frustrovaný povzdych. Tentoraz to ale nechá na náhodu a vyberie sa tam, kde ju nohy zavedú. Hah a môžeme sláviť. Nenašla síce smer, ale zjavne jedinú živú osobu, ktorá sa tu nachádza. ,,Dobrý deň." Nahodí priateľský úsmev a podíde bližšie k neznámemu v plášti. Zjavne doktor alebo niečo podobné. ,, Pomôžete mi prosím?" Nahodí zvesela, aby odľahčila situáciu.