Příspěvky uživatele

Daniel sa pozrel na svojho spoločníka, na cestách postretal mnoho zvláštnych ľudí. A bol celkom rád, že sa môže rozprávať s rôznymi ľuďmi, otvárali sa mu tak nové obzory. Múzeijník bola určite zaujímavá práca, ako nej hovoril. On sám mal hrôzu zo všetkého čo i len vzdialene pripomínalo múmiu. ,,Ja som bol dirigent." povedal svojmu spoločníkovi. ,,Dávna história. mávol nad tým rukou.

Daniel sa pozeral na mladšieho muža. Sledoval ako si navliekol rukavice. Asi mu bola zima. S trpkosťou si spomenul že tie svoje si nechal doma. ,,Daniel." predstavil sa a prijal jeho podávanú ruku v pletenej rukavici. Trochu nadvihol obočie. ,,Chcel by som upozorniť, že ruka v rukavici sa nepodáva. Do budúcna." povedal Daniel poučujúcim tónom hlasu, ktorý však bol prekvapivo v jeho podaní celkom... Priateľský?

,,Aha takže tá čo si číta hocičo." zamrmlal si skôr pre seba. Daniel bol fyzicky nezdatný, celý svoj život venoval hudbe. Nebol bitkár, ani bežec, bol hudobník. Čoraz častejšie sa mu vracali spomienky na detstvo. Dokonca ani nevedel bicyklovať. ,,Áno, boli otravný a ľudia tiež vždy som bol z ľudí nervózny. Bolo ichvšdy veľa a hlučný. Najhorší boli novinári, tí by sa mi vtrepali aj do domu keby mohli." rozpovedal. ,,No hej, ale nájdu sa aj medzi nimi talenty." povedal jej.

,,Knihy, rád sa prechádzam v knižniciach, sú proste... Dobré. " povedal jej. Noviny. Daniel a noviny to bola proste dlhá historka. ,,Aké noviny, politické alebo ako? Lebo neznášam také pizdy novinárske." trochu zahromžil. ,,Áno to tie telefony. Ja som v ich veku už hral. Ale bavilo ma to. Neviem čo na tom vidia. " poznamenal

,,No úplne ste to pochopila. Ale viem čo je za tým, kolko nervov to musí stáť a podobne, bežný poslucháč si to ani neuvedomí, lebo je to proste dokonalé. Ale umelci si to proste všimnú. Aha a toto by mohlo byť lepšie a tak..."povedal a pozrel na Rosemary. ,,Takže čítate, dnešná generácia veľmi nečíta, len čumia do tých, ako sa to volá inernefnotóny alebo čo... Proste viete čo myslím." povedal jej uznanlivo. On bol vlastník nejakej Nokie 310 a bol spokojný. ,,Veterinárka? Tak to je parádne povolanie, ja by som sa na tú školu ani nedostal, ja a čísla nejdeme dohromady." povedal prekvapene, pred sebou mal teda vzdelanú mladú ženu...

Daniel proste neodolal keď si objednávala čaja musel sa jednoducho napiť niečoho aj on. Predtým dôkladne zaškúlil na čaj akoby sa mal zmeniť na nejakú kyselinu a dvihol zrak od čaju. ,,No onto to tak môže vyzerať, uznávam. Ale to zmanená že je dirigent na vrchole toho čo hrá a stáva sa vlastne len pomôckou pre hráčov, oni z neho tú hudbu proste cítia a on je ako v extáze. Proste je na úplne iných vlnových dĺžkach vníma len hudbu..." povedal a opatrne si odpil z čaju. Akoby mu nedôveroval. Keď z úľavou zistil, že mu nejde srdce vyskočiť z hrude a čaj má normálnu chuť, až potom si z neho poriadne odpil. ,,No áno, ale potom ste viac kritický, keď vidíte tie chyby a tak, vidíte to celé inak, to je ako keby sa herec díval na vlastné filmy." povedal jej. ,,A vy? Čo robíte?" opýtal sa zvedavo.

Daniel bol po dlhšom čase uvoľnenejší, možno výlet do Anglicka na nejakú dobu naozaj nebol zlým nápadom. ,,To to je tým počasím." poznamenal a pozrel sa na Rosemary. Vždy mal problém určiť vek, ale táto mladá žena mala menálny vek oveľa vyšší ako bol jej skutočný. ,,No to nejde, ale keď sa človek snaží o dokonalosť niekedy sa to podarí a potom sa človek cíti dobre. No ale vyžaduje si to veľa sebezaprenia a nervov, čo ja zas nemám. Keď som dirigoval musel som vyzerať trochu ako šialenec." takto z nadhľadu to bolo trochu iné. Vedel sa sám seba dokonale predstaviť. ,,Predstav si, že stojím pred stočleným orchestrom, v ruke dirigentská palička a dirigujem, stojím chrbtom k publiku, takže vidia len môj poskakujúci chrbát, priam som nechal prechádzať tóny mojim telom. Musel to byť zaujímavý pohľad. Pre nezasväteného tie pohyby môžu vyzerať celkom smiešne, ale v skutočnosti je to vážna vec. Vtedy akoby zabudnem na to, že mi nikto stojí za chrbtom a potom hra skončí. Dvíham ruky, tóny sa vyšplhajú vyššie a vyšie a potom stop. Hudba vrcholí. Prepáč mi ten sentiment. Trochu to zasnenie." rozhovoril sa so zanietením až mu iskrili oči. ,,Ale na hudbu nedám dopusiť. A teraz sa chodím dívať na koncerty ja. Sledujem dirigentov, niektorí sú lepší iný horší, je to zaujímavé sa na to takto dívať." povedal jej.

Daniel bol trochu naladený na vlnu spomínania, niektoré si však nechával pre seba, niektoré spomienky zakopal tak hlboko, že ani o nich nevedel, ale podvedome ho tlačili. ,,Ono, nebol som na Švédsko zvyknutý, dlhé roky som tam nebol a tá zima ma trochu prekvapila. Istý čas som chodil v polobotách po snehu. A kúril v peci." povedal jej. ,,Bol to dobrý orchester, ale potom boli samí zbabelci. A ja som sa na nich jedoval." dodal a bola to pravda, Daniel sa nechal ľahko vytočiť. ,,No hej bol to pekný život, ale náročný, z tých ľudí mi bolo až nepríjemne a producent veľmi tlačil, vlastne som celkom rád, že to skončilo. Nemal som rád chyby." priznal. ,,A teraz mám taký pokojný život, v podstate ani nerobím, len žijem a zisťujem že mnoho vecí neviem." povedal jej. Bol to celkom príjemný rozhovor.

Daniel bol trochu zadumaný, málokedy sa niekomu zdôveril so svojim príbehom.,,Proste keď človek miluje to, čo robí, tak niekedy je to naozaj ťažké." povedal na jej slová. Aj ona milovala svoju prácu, Danielova práca bola jeho životom, hudba bola proste jeho život a bez nej sa cítil prázdny. ,,Nemohol som si dovoliť aby som niekoho sklamal, preto som hral tak povediac aj cez mŕtvoly." poznamenal. ,,No áno, ale ak mám pravdu povedať najlepšie mi bolo doma, vo Švédsku." začal. ,,Precestoval som rôzne zeme a dirigoval rôznych hráčov. Raz niekedy v prvej polovici osemdesiatych rokov som hral v Prahe. Na ten koncert nezabudnem, vypadli všetky svetlá a sála sa ponorila do temnoty, žiaden hudobník ma nevidel, ale neprstali hrať a hrali a hrali aj v úplnej temnote a bez chyby, trvalo to 58 sekúnd... Veľmi silný zážitok." spoemenul si na jeden zo svojich slávnych koncertov, bol na hráčov orchestra patrične hrdý. ,,A minulý rok to nešťastné Miláno. Niekedy v strede zimy. Už pred tým na skúškach mi bolo ťažko, ale čo tam po tom. Odignoroval som to ako vždy." rozhovoril sa a dramaticky sa odmlčal. ,,Pri poslednej skladbe mi bolo tak neprirodzene ťažko. Ignoroval som ostrú bolesť a napriek tomu som dohral. Potom som sa odvliekol zo svojho miesta na čele a zrútil som sa. Na mieste som zinfarktoval a vraj ma dlho kriesili.A to bol koniec." povedal jej. ,,Doktori povedali že ďalší infarkt by som nemusel prežiť a že moje srdce je úplne vyšťavené. A potom som mal prázdny diár a nevedel som čo so svojim životom, viete taká prázdnota." dopovedal a spojil svoje prsty do striešky.

Tá dievčina bola pre Daniela samé prekvapenie. Bola celkom chápavá, k ženám bol obozretný, lebo niektoré boli pekné potvory. ,,Ale užil som si svoje. Bol som na vrchole. Ale viete, v hudbe ak ste dobrý, ste v jednom kole, jazdíte po svete. A hráte. Každý orchester je psychicky náročný, vydávate zo seba maximum. Prepáčte mi ten sentimentu." prekvapivo sa rozhovoril. ,,Točia sa v tom veľké peniaze. Bol som zamluvnený na osem rokov a vy viete čo sa stane zajtra? Hovoril som svojmu producentovi minulú jeseň. A potom prišlo Miláno. Už predtým som mal nejaké zdravotné ťažkosti, ale neprikladal som tomu na dôležitosti. Jedoval som sa keď mi orchester zle hral, o niečo sa snažíte a tí hrajú zbabelo. A o pár dní sme mali veľký orchester, hral som až dokonca, hoc som cítil že niečo nebude v poriadku" Daniel sa niekedy potreboval vyrozprávať. Možno si Rosemary rada vypočuje príbeh starého hudobníka. Nebol starý ale čo sa týka hudby, bol už taký veterán svojho odboru.

Možno bol z toho všetkého len zdrtený. Už si stihol všimnúť že Rosemary je veľmi vnímavá, má na to proste talent. Možno je to tým, že sa drží už dlho len sám seba, že sa na nikoho nespolieha, ale ktovie...,,Áno, dirigent. Hudba to je môj život. A robiť hudbu tak, aby otvorila ľudské srdcia, to je jeden môj sen. Ale koncerty už nezvládam, ten posledný bol hádam pre mňa najhorší. A potom som mal zrazu po prvý raz prázdny diár." povedal trpko. ,,Ale môžem si pokojne zahrať na husliach." dodal trochu už veselšie. ,,Klavír tak to je paráda, aj skladáte? Do bytu som si nechal dovlecť piáno, susedia sa potešia." povedal a bolo počuť v jeho hlase istý zápal.

Daniel sa pri interakcii so ženami trochu ošíval a celkovo sa mu to nepozdávalo . Niežeby som ženy nemal rád, mám ich rád, ale cítim sa z nich trochu nervózny. pomyslel si. Daniel bol možno kedysi celkom pohľadný muž, ale roky sa predsa len na ňom podpísali. Kedysi temné vlasy mal preriednuté a zošednuuté, kríval a bol dosť nahrbený. Rose sa usmievala. ,,Áno moje rodisko, môj domov." povedal s miernou hrdosťou, svoj domov mal rád. ,,Nie, maliar nie." po prvý raz za tento večer sa pousmial. Bol som dirigent a skladal som hudbu, hral som v mnohých štátoch sveta. Teraz hrám na husle, ale hrať pre mnoho ľudí by som už nedokázal." povedal jej. Vycítil, že je zvedavá. Možno by som jej povedal viac, ale zas náhodné známosti sú náhodné a nepreba nič nechávať na náhodu. pomyslel si.

Krucianál... Stále žiješ v minulosti, ovládaj sa Daniel. Už nikam necestuješ tak prestaň. pokarhal sa v duchu. Ešte stále sa vnútorne nezmieril s tým, že jeho život je proste iný. Bez svojich koncertov a večne zaprataného diára sa vtedy cítil akosi prázdno a nevedel čo robiť. Po zdravotnej stránke sa dal dohromady vo Švédsku a hoc sa zaprisahával že do koncertnej siene ani nepáchne, stále ho to svojim spôsobom pokúšalo, hoc na druhej strane si zvykol na to, že ho nijaký producent nebuzeruje, že nikto nehrá podľa neho, lebo už nedirigoval. Ale ešte mu zostali tie jeho staré maniere. ,,Nie, zo Švédska." odvetil na jej otázku. Jeho švédština tam stále zostávala a každý pozná že je cudzincom. Zamyslel sa nad jej slovami. Má ma prečítaného ako z knihy. pomyslel si zadumane. ,,Svojim spôsobom máte pravdu, bol som umelec. Bol to je to správe slovo." priznal sa. A sledoval ženu chladným pohľadom.

Daniel trochu strelil po svojej spoločníčke svojimi bledými očami. Prišla mu celkom mladá. Určite je aspoň o polovicu mladšia ako ja. zadumal sa a trochu sa prekvapil, keď prehovorila. Pretože sa dívali do neba... zaujímavá myšlienka. chytil sa jej slov, možno uvažovala nad všeličím a niekedy to proste vyšlo len tak mimochodom. ,,To je v poriadku. Rozumiem." povedal jej. Mal proste zvláštny cudzokrajný prízvuk cez ktorý mu bolo niekdy ťažšie rozumieť, ale ako anglicky vedel celkom obstojne. Aj pekne vynadať som vedel ak zle hrali. pomyslel si trochu rozvášnene pri spomenutí na doby minulé. ,,Som Daniel, Daniel Dáreus, pochybujem, že vám to meno bude niečo hovoriť. " predstavil sa a stiahol si z rúk rukavice aby jej, Resemary mohol podať slušne ruku.

Daniel sa ako obyčajne precházal po meste a stále objavoval nové a nové miesta, pre niektorých starousadlíkov bol už celkom známym. Poznali už z diaľky jeho nahrbenú postavu a charakteristické krívanie. Napriek svojej získanej neohrabanosti bol Daniel rád na čerstvom vzduchu. Rád by sa díval aj na hviezdy, ten pohľad na tmu a na žiariace miliardy hviezd mu chýbal, aj keby vyliezol aj na najvyššiu vežu stále by videl len svetelný smog, preto stále miloval svoju domovinu, tam bola vždy chladná a jasná, hviezdy tak ľahostajné mnohým osudom... Daniel sa prechádzal po rušnej ulici, keď tu zrazu, ktovie čo gho to napadlo sa rozhodol utiahnuť pred sychravým počasím do najbližšej kaviarne. Ovalilo ho teplo a rýchlo s hlasitým plesknutím zabuchol dvere a bezmyšiliekovite sa usadil naproti jednej slečne alebo dáme, nevedel určiť. ,,Nevadím vám tu?" opýtal sa zdvorilo a kabát si prevesil na operadlo svojej stoličky.