Příspěvky uživatele

Daniel nemal rád davy, ale občas sa mu podarilo prekonať svoje obavy,ako to bolo aj teraz. Anglicko bola preňho vždy zaujímavá zem, či už svojím hnusným počasím, alebo jeho kultúrou. Často sa zamýšľal nad tým prečo vlastne odišiel zo Švédska, asi pre to, že potreboval zmenu. Jazykovú bariéru už dávno celkom obstojne prekonal, hoc jeho angličtina mala silný cudzinecký prízvuk, cez ktorý mu bolo niekedy zle rozumieť. S prekvapením sa zapotácal keď doň niekto narazil. Mladší muž sa začal Danielovi okamžite ospravedlňovať. ,,Vaše ospravedlnenie prijímam, aj ja by som sa v takom zhone zamotal." povedal úprimne. Mierne ho pobavil štýl ospravedlnenia tohto neznámeho muža.

Daniel sa prepletal skupinkami ľudí a snažil sa odignorovať ten hluk okolo. Ako dirigent mal citlivé ucho, bolo to niečo ako dar, alebo skôr prekliatie. Počasie mu nevadilo. Vyšiel si vo svojich krívaním vysmatlaných polbotách a v tmavej košeli. Svojimi rednúcimi vlasmi sa ani nezaoberal, prišla mu to ako strata jeho času. A chvíle kedy sa mohol túlať len tak si užíval naplno. Tešil sa, že sa to skončilo, že mal svoj pokoj, hral preto, že to miloval, cítil sa celkom dobre.

Daniel bol svojím spôsobom odťažitý samotár, ale mal jeden sen, robiť hudbu tak aby otvorila ľuďom srdcia. Zatiaľ putoval po krivoľatých chodníčkoch svojho života, v ktorom sa občas strácal. Mesto žilo svojím životom a on sa cítil ako kráľ sveta. Videl ho z výšky, akoby ho nezaťažovali tými malichernými problémami, akoby sa ho ani netýkalo. Bol nad vecou. Muž jeho spoločník mal taký zaujímavý spôsob reči. Daniel sa k nemu otocil. ,,Vy ste hrobár? Alebo pohrebník? Alebo ani jedno a iba si fičíte na akomsi pohrebnom humore?" opýtal sa zaujato.

Daniel uznávali sám sebe, že sa fláka. Veď čo už by mal také robiť? Momentálne síce žil striedmejšie, ale zato sa cítil oveľa spokojnejšie. A čím menej stresu tým bolo preňho lepšie. Sledoval muža na lavičke, ktorý mu urobil miesto. Daniel si sadol na lavičku a chvíľu sledoval mesto, ktorého ulice pulzovali ako žily. ,,Niekedy je dobré sa dívať na mesto z výšky, vidno len stupiditu a ponáhľanie sa." prehodil len tak mimochodom.

Daniel sa rád túlal po vonku. Hlavu mal plnú nepekných myšlienok a uvažoval nad mnohým. Temné chmáry mu obchádzali myseľ, ale tie sa rozplynuli, keď kráčal stúpal do kopca. Fyzická aktivita mu vytlačila z hlavy jeho pochybnosti. Napriek tomu že kríval a mal chatrné zdravie, šmatlal celkom prekvapivo rýchlo a isto. Aspoň niečo si zachoval zo svojej nekadejšej mladosti, neúnavnosť a istý krok. Síce smerom k vrcholu už prepletal nohami, ale bol na seba hrdý. Videl pod sebou mesto. Sinclare, nebolo také útulné ako jeho švédska dedinka, ale hádam si len zvykne. Vyhliadka bola celkom udržiavaná. Na lavičke sedel akýsi muž Lepšie ako nejaká šialená ženská. pomyslel si s ľahkou iróniou. ,,Prajem pekný deň." pozdravil a bokom sa oprel o akýsi kmeň stromu.

Pozrel sa Vergilovým smerom. ,,Ďakujem veľmi pekne." povedal na jeho slová a potom sa pozrel na jeho ženu. Posadil sa na gauči. Myslí si že som padnutý na hlavu. pomyslel si.,,Obvykle takto nepadám. V tomto muselo byť niečo viac..." vetu nedopovedal, nechal otvorený koniec. Ako zavraždený. Obvykle z čajových lístkov neodpadávam. prebehlo mu mysľou. Nie nebol paranoidný, skôr podozrievavý. No to sotva... myšlienky nechával myšlienkami. Jocellyne bola ozaj milá spoločnosť.

Daniel sa prispato obzeral okolo seba. Prakticky nad ničím neuvažoval. Ma miesto mozgu čiernu dieru, nevedel si spomenúť na svoje noty. Potom sa započúvať do slov tej ženy, bez toho aby vnímal obsah. Bolo to preň len také blablabla. Ale ako si spätne uvedomoval dosah jej slov. Sformovali sa do istých slov, ktoré prenikli do jeho mysle. ,,Počkať spomínate čaj..." zamyslel sa. Pred tým som mal čaj. Teda ten čaj bol nejaký dôvod prečo som sa tu zosypal. Z čaju mi nikdy nebývalo zle. Ale teraz sa cítim ako po poriadnej opíjačke. Nie ako po šálke neškodného čaju. uvažoval.

Daniel pomaly prichádzal k vedomiu. Zistil že ležal na nejakom gauči. V nejakom veľkom dome. Nespomínal si na okamihy pred tým. Svetlo prebilo temnotu a Daniel otvoril oči. Hlava ho bolela ako po návšteve baru. Videl ženu. Trieštili sa mu myšlienky, chvíľu blúdil očami po miestnosti. Nevedel, kde sa nachádza a stále bol trochu mimo. Nadvihol sa na lakťoch. ,,Čo sa stalo?" opýtal sa. Vlastný hlas mu pripadal zachrípnuto a znel akoby cudzo. Ale ešte žijem, dýcham, srdce mi bije, čiže nezomrel som. Čo sa mohlo stať. Mám pocit akoby som tu bol celé hodiny. Ale ako som sa sem dostal? uvažoval. Posledné spomienky sa viazali k šmatlavej prechádzke v akomsi parku za súmraku, obloha bola zatiahnutá pršalo. Spal som celú noc? Alebo ako? opýtal sa sám seba. Daniel stratil predstavu o čase.

Pozeral sa na ženu ktorá sedela oproti nemu. ,,Ja by som nemusel, ale iný by mohli." povedalna svoju obranu.,,Rozumiem vám, uznávam, ľudia sú svine." povedal úprimne. Daniel sa nikdy neprplal so slovami. Bol slušný, ale úprimný. Učiteľka, to moc nevynáša. Ale no nič. pomyslel si. Dlho váhal nad svojím čajom. Nerozhodne si ho obzeral, opatrne si k nemu privoňal. Nevedel čo od neho čakať. Ale videl žeby tam sypala nejaký jed? Škatuľu mal na očiach. Daniel bol podozrievavý k tekutinám v šálke v. Ale keď videl že Jocellynin čaj je v poriadku odpil si. ,,Ten čaj je nejaký čudný." povedal a ruka sa mu roztriasla. Položil čaj na pult, trochu z neho vyšpľechlo na dosku. ,,Kurňa." zaúpel a potom si siahol rukou ku srdcu. A tma... Už nič nevidel. Ucítil len dutý dopad svojho tela na vyleštené parkety. A potom nič. Myšlienky sa mu roztrieštili ako keď strelíš do vrabcov, rozleteli sa na všetky starny. Jeho myseľ sa túlala mimo priestor a mimo čas. Čas nevnímal, len mäkkú tmu, čo mu obaľovala myseľ. Upadol do bezvedomia...

Daniel bol mierne odťažitý, veď ako reagovať, keď si žena pozve do domu neznámeho muža. Sama doma, s úplne neznámym chlapom, môže to vyznieť všeliak. Danielova povaha bola v podstate nečitateľná, nálady sa mu menili rýchlosťou aprílového počasia. ,,Nebojíte sa?" opýta sa a sleduje ako robí s čajom pri drese.,,To už bolo dávno, neviem ako sa to za ten čas zmenilo. Ale ja som sa tam dostal na doporučene." odpovedal na jej otázku.,,A vy? Čo robíte vy? opýtal sa jej a prijal podávajú šálku. Opatrne krúžil čajom v šálke, sledoval ho. Akoby sa mu čosi nepozdávalo. Usadil sa na stoličku a pozrel sa na čaj a potom na Jocellyne.

Daniel bol mierne nesvôj, tak ako v každom cudzom prostredí. V niektorých situáciách bol miestami paranoidný. ,,Môže byť aj len tak. Neosladený. povedal. Sledoval ako dala zovrieť vodu, odsýpala čaj do sitiek a tak. ,,To je dávna história." začal a opatrne volil slová. ,,Bolo to viac menej dobrovoľné, bavilo ma to, v podstate to bola moja záľuba, čiže som nemal problém s tým, čo som sám chcel." vysvetlil. Jocellyne bola podľa neho zvláštna žena, nechtiac mu pripomenula jednu postavu z knihy, ale hodľal to nechať tak.

Daniel stál za Jocellynou, pokojne čakal kým odomkne dvere, ktoré ústili do širokej chodby. Daniel si zložil v predsieni veci a zkopol z nôh svoje topánky, nechcel tam predsa nanostiť nejakú bačorinu. Nasledoval Jocellyne len v ponožkách. Trochu sa strhol, keď sa ozvali škriekavé hlasy, potom si uvedomil, že sú to len cvičené papagáje, okrem neho a Jocellyne nebol v obrovskom pankom dome nikto. Nasledoval pani domu do priestrannej kuchyne. ,,Čaj, čaj stačí." odpovedal na jej otázku. V kuchyni bolo čisto a poriadene. No... Buď tu nikto okrem nich nechodí, alebo je tu čata upratovačiek. pomyslel si. Daniel nebol nikdy bordelár, ale keď sa pozrel na túto kuchyňu a dom, tak v jeho byte bol bordel ako v tanku.

Daniel bol chvíľu ticho. Premietal si v duchu dní po tej katastrofe, ktorá otriasla celým jeho životom. Bol samozrejme dosť napajedený a vrčal po každom ako nejaký zlý pes. Ale na druhej strane musel priznať, že sa vtedy dosť prepínal a nemal pokoja. A potom tiež nie. A tak zobral nohy na ramená a zdúchol z mesta kade ľahšie. Zakotvil kdesi vo svojej rodnej švédskej dedinke, kde si ho pamätali ako malého. Tam sa dlho zotavoval a teraz sa odvážil vyjsť na svetlo božie. S tým že mnohým na tú katastrofu zabudnú a zabudnú aj na neho. Ale prerátal sa, niektorý ho predsa len spoznali. ,,V pokoji môžme ísť aj k vám domov, hoc neviem kde bývate, ale ja sa nestratím" povedal a popravde by mu bolo teraz lepšie u niekoho doma, alebo v prípade potreby by tam mohol prenocovať, samozrejme niekde na váľande v obývačke.

Daniel sa pozeral svojimi bledomodrými očami na ženu, ktorú mal pred sebou. Bol rád, že nebola priamym účastníkom tej jeho poslednej hry. Tým pádom bol pokojným. Teda trochu. ,,Ale určite ste o Tom počuli, boli toho plné noviny." povedal jej. Pomaly sa s tým za ten čas ako tak vyrovnal. ,,Prečo nie, rád vašu ponuku prijmem." povedal úprimne na jej ponuku. Ale aj tak sa rozhodol byť obozretný, lebo život ho naučil, že ženy sa niekedy nezdajú a dokážu byť poriadne nebezpečné. A Daniel nerád zdrhal z boja.

Daniel bol mlčanlivý. Poznal veľa ľudí, niekedy bol z ľudí preľudnený a cítil sa z nich zle, neznášal zhon a rozruch, rozruchu si užil dosť. Sledoval, ženu, všímal si jej pohyby, postoj jej tela a jej mierne arogantný pohľad, Daniel, vedel rozoznať ľudí, takých ako bola ona, také ženy boli nesmierne ambíciózne s veľkým egom, chovaním sťa pani milostivá, ale Daniel nehol ani brvou nech si myslel čokoľvek. Žena sa mu predstavila ako Jocellyne. ,,Teší aj mňa." povedal a sledoval ju. ,,Boli ste aj na tom mojom poslednom?" opýta sa s miernym záujmom.