Příspěvky uživatele

Daniel sa pozrel na Vergilovou. Myslel si, že je na správnej ceste, sa dobre zoznámiť. Nikdy to nemal rád, ale niekdy byť sám mu nebolo príjemné. A spoločnosť sa občas hodila. Nikdy nepijem sám. pomyslel si a trochu pokrútil hlavou, v bare bolo nadymené a on fajčenie neznášal. Bolo to nepríjemné. Ale nejak to zvládne. Daniel sa rozhodol Vergila nasledovať k jeho barovej stoličke. ,,Chápem vás, bolo aj lepsie, počasie je tu hrozné." poznamenal, len aby nebol ticho. ,,Stretol som sa s vašou ženou" prehodil len tak mimochodom.

Daniel sa rozhliadol, že kto to naňho volá a uvedomil si, že ten hlas patril Verilovi, mužovi, s ktorým prehodil pár slov v kine. Vergil zoskočil z barovej stoličky, prišiel k Danielovi a poklepal mu po chrbte,Daniel sa prekvapene vystrel a otočil sa, aby videl svojmu spoločníkovi do očí. ,,Ako sa vám vodí?" opýtal sa, bol mierne zaskočený, Vergilovým prudkým privítaním. Človek si tu predsa len možno nájde priateľov, ale pozor, slovo priateľ, je zákerné, nie každý, kto je priateľ je naozaj priateľom. pomyslel si Daniel. Vždy bol tak trochu prchký, čo sa bilo s ďalšou jeho povahovou črtou, a to plachosťou, niekedy sa prejavila viac tá prchká čas a inokedy sa predrala na povrch tá jeho plachosť, Nikdy ste nevedeli, v akej nálade sa objaví. Ale teraz bol Daniel možno trochu prekvapený, čo sa čoskoro pominulo.

Daniel sa prechádzal večerným mestom, ako obyčajne tu pršalo, bolo to už normálne a začínal si zvykať, že sa večer čo večer vracia premoknutý, proste Anglicko ako má byť. Možno by som si mal zájsť do spoločnosti, celé večery sa tu flákam sám a môžem pôsobiť dosť nedobre. pomyslel si ironicky. Daniel už dva roky šmatlal na pravú nohu a napriek tomu, že nebol až taký úplne starý, cítil sa dosť opotrebovane. Kráčal pokojným tempom a vošiel do dverí, nad ktorými poblikával neónový nápis. Hneď vedel, kde sa nachádza, proste bar, so všetkým čo k tomu patrí, pozrel sa okolo a mimovoľne sa oprel o pult. Bol to už taký zlozvyk, hoc, do barov často nechodil.

Daniel bol pokojný, neponáhľal sa, za svoj život sa hnal dosť, možno by bolo lepšie, keby si našiel nejaké pokojné a očividne nudné zamestnanie, ale to k jeho povahe nepatrilo. Veď nežijem na mizine. pomyslí si. Žena ho pozdraví, ale potom sa zvrtla tak, akoby ju obarilo, alebo akoby si na niečo spomenula. ,,Áno vystupoval som, pred rokom som hral naposledy, v Miláne." prisvedčí. Byť proste inkognito mu niekedy nevyjde. Žena v stredných rokoch, by si naň pamätať aj mohla. Ja ťa od niekial poznam, moja žena ma ťahala po rôznych orchestroch... Vergil. preblesne mu v hlave rozhovor so starším mužom v tom kine..

Daniel posledné dva roky kríval, ale nejak mu to neprekážalo v reálnom živote. Prechádzal sa a nikam sa neponáhľal, znova mrholilo, ale čo by čakal od Anglicka. Vidí akúsi ponáhľajúcu sa ženu. Opätky klopkali po chodníku. ,,Pekný večer prajem." pozdravil, keď boli asi na rovnakej úrovni.

Daniel kráčal ako obyčajne s rukami vo vreckách, prechádzal sa vždy podvečer, nevedel, aký to malo zmysel, ale robil tak, preto, lebo sa na to už naučil. A Daniel bol, ten typ človeka, čo má rád istý stereotyp, nemusí si meniť plány, ale zas, nebráni sa zmene. Mapoval si územie mesta a ako sa tak motal parkom, uvažoval nad svojou budúcnosťou, minulosťou i prítomnosťou, rád chodil krajinou tohto sveta a myšlienkami sa túlal kdesi pomimo.

Daniel sa pozeral na muža pred sebou, videl, že nie je rád, že sa s ním dal do reči, no čo už, niektorý ľudia sú už raz taký. Rozhodol sa to neriešiť. ,,Ako chcete." odsekol Daniel, naozaj stačilo len malé rýpnutie. Vždy mal nervy ako na drátkoch a stačilo málo, aby nevybehol. Obrazne povedané, samozrejme. Odhadoval muža sediaceho na lavičke. Nevedel ho posúdiť, alebo sa o to ani len nepokúšal. ,,Nie ste sami, kto má nanič deň." naježil sa. Daniel bol mimoriadne popudlivý, ale už sa to miernilo, od čias čo bol dirigentom, vtedy išiel priam vyskočiť z kože. Nevedel či si tým pomáha, ale jeho egu to dopomohlo, na niekom sa vykričať, no zdraviu to ubralo.

Daniel sa pozeral na muža, očividne majiteľa psa. ,,Menší sarkazmus čo?" nadhodil. Sledoval muža prenikavým pohľadom akoby sa mu chcel pozrieť do duše, akoby chcel len vedieť, že to čo vidí je len povrchná maska. Daniel vedel rozoznať ľudí, bol citlivý na zmeny nálad, na to, čo je pod povrchom, dalo by sa povedať, že bol na toto vnímavým. Napriek tomu svoje poznanie nedával najavo. ,,Takže to vidím tak, že napriek tomu, ako ho neznášate ho máte vlastne radi." poznamenal len tak ledabolo, akoby na tom ani nezáležalo. Muź vyzerá na to, že mu nie je dvakrát do reči a Danielovi mohlo len odľahnúť, že nie je sám zatvrdutý voči svetu. Bývalý dirigent bol možno kedysi spoločenský, ale teraz sa stal z neho zatvrdnutý, nepríjemný, mierne arogantný človek, ale to bol len povrch, ktorým sa obrnil, obrnil sa pred nevraživosťou tohto sveta a sám utekal do toho svojho. Bol prepracovaný a do Sinclare sa presťahoval z dedinky kdesi na severe Švédska, kde robil zbormajstra miestemu kostolnému zboru, v prvom rade si tam bol oddýchnúť a utiecť pred svetom. Daniel sleduje ako sa muž potešil, keď sa mu konečne chytila cigareta, sám mal niekedy nutkanie si zapáliť, chcel zistiť či to má naozaj také upokojujúce účinky, ale na druhej strane si chcel ešte trochu požiť a bol si vedomý, že sotva pred rokom utiekol hrobárovi z lopaty.

Totáľne bol zahľadený do seba, ako mnohokrát predtým sa túlal spletitými cestičkami svojej mysle, zatiaľ čo kráčal v tomto svete. Odniekiaľ mu kvílivý vietor prinesie do uší akési nadávky a Daniel započul, že sa ozývali zneďaleka. Možno len blbnú nejaký pobudovia. pomyslel si a ďalej sa tým nechcel zaoberať. Začul vrčanie psa. Psov sa predsa nebál a nemal s nimi nejaký problém, lenže v tomto sychravom nečase, pri zotmení, to neznelo ktovieako prívetivo. Z neďaleka sa ozve zrejme majiteľ, ten hlas nepatrí nejakému usmoklenému pubertiakovi, ale nejakému dospelému mužovi. Daniel nikdy nebol svätec a tiež si niekedy zanádaval až mu zlyhal hlas, ale niežeby nadával každé dve minúty. Ale no čo už. ,,To je váš pes?" opýta sa toho muža, ktorý sedel na lavičke a strážil si svoj ohníček.

Daniel si zvykol poslednú dobu prechádzať sa. Aspoň si tak zlepšie zmapuje terén a nebude sa musieť spoliehať na okoloidúcich a smerové tabuľe. Bol rád sám, spoločnosť mu často liezla krkom a zvykol si sa jej vyhýbať, on si nevšímal ich a oni naštastie si nevšímali jeho, tešilo ho, že jeho meno upadá do zabudnutia a málokto si naň spomenie. Prechádza sa s rukami vo vreckách, niežeby bola tresknúca zima, tá by Danielovi ani nevadila ale skôr to pľuhavé mrholenie a akýsi chlad čo zachádza až kamsi do kostí. Typické Anglicko a jeho krásne počasie. pomyslí si trošku ironicky. A to ani nebol november. Námestie bolo podivne prázdne, kde tu sa nachádzali osamelé, rýchlo utekajúce škvrny. To boli ľudia, čo sa ponáhľali z toho nečasu. Ale Daniel sa chcel poprechádzať nech bolo počasie akékoľvek. Mimovoľne sa vracal k myšlienkam, že či vypol elektrinu, ču nenechal ísť sporák. Ale potom sa v zápätí uisťoval, že všetko predsa vypol.

Daniel je pre zmenu ticho a svojim pohľadom sa snaží prevŕtať Vergila. ,,Ale možno zas, byť tak trochu inkoglito je výhodné." poznamenal. Imkognito je výhodné, a mňa našťastie pozná teraz už len málokto, v mojej brandži je už niekto iný a na mňa si nik nespomína, len dobre. pomyslel si. ,,Nedbám, určite môžme, napríklad aj u mňa v byte, alebo v meste ako sa vám len páči." povedal. Mnoho inšpirácii sa nachádza na dne vínového pohára, alebo to sa len tak hovorí.

Pozeral sa na muža. ,,Naozaj ma poznáte? To je dnes zvláštnosť." povdal trochu sklamane. Nebol rád keď ho poznali, po tom jeho fiasku a zlyhaní to bolo peklo, samé kamery, rozhovory. A nedostatok sily sa tomu brániť. Muž sa mu predstavil ako Vergil. ,,Nie to nie, televíziu nemám rád." povedal úprimne. Ešteže tie hyeny neobiehajú okolo mňa ako obežnice. To by bolo hrozné keby mi tie mrchy aj teraz nedali pokoj. pomyslel si. Daniel bol v podstate zničený muž. Už nekoncertoval, ale vždy sa našiel niekto kto si naň spomenul. A obvykle im ostal v hlave ten jeho posledný koncert na ktorom sa jednoducho zosypal.

Pozeral sa na muža. Jeho pohľad je chladný, možno sa usmieval, niekedy, ale nikdy sa nesmiali jeho oči. Boli severské, svetlomodré a tvrdé. ,,Pravdepodobne, nie pane..." povedal a snažil sa, aby to nevyznelo odmerane. Daniel bol jednoducho uštvaný, zmorený a na ľudí nemal v poslednom čase náladu. ,,Som Daniel Dáreus, asi ma nepoznáte." predstaví sa. On by ma mohol poznať, možno, a nebodaj bol aj na tom poslednom koncerte... pomyslí si.

Daniel sa otočil na muža vedľa seba, vyzeral staršie ako on. Úplne nedôstojne sa rozvalil v kresle. Daniel si na sebe všímal rôzne zmeny, možno po tom infakte bol predsa len opatrnejší a viac sa na seba sústredil. Ešte nepremietali a tak bolo plátno tmavé a niektoré svetlá rozsvietené. Videl že muž pojedá svoje pukance akoby sa nechumelilo. ,,Ani netušíte ako." povzdychne si unavene. Má zvláštny cudzokrajný prízvuk, jeho angličtina je plynulá, ale prízvuk, tam úplne nesedí.

Daniel sa rozhodol ísť do kina, urobiť si taký večer, sám so sebou bol už dlho a niekedy to lezie na mozog. Vybral sa teda do miestneho kina, nejakého okoloidúceho sa opýtal na cestu a vošiel do sály, bezmyšlienkovite, ani nevedel čo dávajú, chcel sa proste vypnúť. Pôvodne chcel stráviť večer s huslami a fľaškou dobrého vína, ale zmena plánu. Usadil sa hneď vedľa postaršieho muža.