Příspěvky uživatele

Prikývol. Moc nevedel ako na to auto reagovať, preto to obišiel len malým, nie príliš viditeľným gesto. To však nad čím sa pozastavil bolo niečo iné. Aj napriek tomu však nad nimi len mávne rukou. ,,To by ich bavilo i tak maximálne týždeň, než by si našli nejakú inú obeť znepríjemňovania života," zasmeje sa nad tým a zloží si ruky na hrudi. Však každý dobre vedel aká práca v kolektíve môže byť a každý si veľmi dobre uvedomoval, že ľudia budú riešiť čokoľvek iné, než to čomu by sa reálne mali venovať - práci. Ďalej mu však začne rozprávať o práci a on sa znovu dostane do svojich študentských liet, kedy sa reálne venoval ,,špinavej" medicíne, ako to on rád nazýva. Nebolo tajomstvom, že laboratória boli oproti iným druhom tejto vedy omnoho čistejšie aj keď sa to na prvý pohľad laikovi nemuselo tak zdať. Ako sa hovorí, zdanie klame a on bol teda prinútený ohnúť nosom, čo Alicia pokladala za príjemné hovoriť k jedlu. Vzorky z pečene, to áno - ale všetko to naokolo? Ďakujem, na to mám svojich ľudí. ,,To znie ako skvelá aktivita pred obedom," znovu sa nad tým pousmeje. ,,Tak sa teda hádam dolu uvidíme a nájdeme sa medzi tými bielymi plášťami."

,,Tak to som rád, že sa tu zase budeme vídavať častejšie," pousmeje sa na ňu spokojne a skutočne je v hĺbke rád, že bude zas môcť očakávať náhodné stretnutia v nemocnici. Predsa len váš deň je omnoho lepší ihneď ako očakávate, že sa stretnete s niekym... konkrétnym. ,,Akože po tvojom odchode nastúpil do práce nejaký nový primátor, ktorého meno neviem ani len napísať, nieto ešte vysloviť - každopádne, nejaké zmeny tu boli ale asi nie niečo čo by dokázalo ovplyvniť náš život," mykne plecami. Predsa len všetci vedia ako je na to zdravotníctvo a teda si je vždy načo sťažovať - avšak načo, keď to aj tak nikdy nikomu nepomôže a len sa zbytočne rozčúli. ,,Myslím, že vzadu sú nejaké nové parkovacie miesta," zasmeje sa nad svojim vtipom, no skutočne tomu i tak bolo. Načo investovať do nových prístrojov, keď treba budovať parkovisko pre ľudí, ktorý by tu ani nemuseli byť tak dlho ak by novšie prístroje pracovali rýchlejšie? Nad takouto logikou sa však nikto príliš nezamýšľa! ,,Nemyslím si, že nejako extra vyrušuješ, prístroje to samé chvĺku vydržia," ubezpečí ju. On sám si na vrčanie prístrojov už zvykol, nevedel však ako to môže vplývať na niekoho kto sa tu ocitne len pár ráz za mesiac. ,,Už vieš kedy pôjdeš na obed? Vraj by dnes mali byť nejaké cestoviny."

Okrem Alexa sa v miestnosti nachádzalo ešte pár ľudí a teda príchod mladej doktorky vyvolal nejedno otočenie hlavy. Nebolo to však z dôvodu, žeby na ňu chcel niekto čumieť, jednoducho ľudské mozgy boli nastavené tak aby sa otočili za náhlym zvukom a následne sa vrátili do práce akonáhle sa im podarí nebezpečenstvo vyhodnotiť za bezpečné. To však nebol prípad Alexa. Nie, určite i nemyslel, že žena v bielom plášti je nebezpečná, práve naopak. Spoznal v nej priateľku, ktorú už veľmi dlho nevidel a až po pár sekundách si uvedomil, že sa vlastne ešte stále nepostavil zo stoličky. ,,Ale vitaj," usmial sa na ňu napokon a urovnal si hrubý plášť na zadku, ktorý sa rozhodol zachovať si vychlípený tvar stoličky na ktorej jeho majiteľ sedel. ,,Už som si myslel, že si nás opustila nadobro," pristúpi k nej a opatrne si prevezme vzorky tkanív, ktoré mu priniesla. Posunie ich však ďalej, niekomu inému. Dnes mal na práci dôležitejšie veci ako práve toto.

Alexander sa nepríliš nadšene točil na stoličke zatiaľ čo čakal, kým mu stroj vrčiaci na stole vypľuje nejaké rozumné výsledky. Prisahal by, že ak by nebol napájacou šnúrou pripevnený k stene tak by sa po ňom vrhol a preťal mu krčnú tepnu. Popravde, v tomto momente by sa Alex aj nechal. Nemal najmenšieho tušenia čo tu ešte robí - akože nie dnes, dnes mal veľmi dôležitú prácu pri centrifugácii vzoriek, ale skôr tak celkovo. Už dlhšie premýšľal nad tým, žeby si našiel nejakého iného fleka, ale začínať zase od obyčajného radového laboranta mu tiež moc nevoňalo. Tak teda len ticho trpel a točil sa na stoličke, avšak len dovtedy kým neprišiel do miestnosti jeden z jeho kolegov. Potom radšej zostal len ticho sedieť za stolom a zapisovať si úplne nepodstatné informácie do notesa, ktorý mal po ruke.

,,To veru poďme," zasmeje sa Alex a schytí Aliciu pod rameno. Tento akt by sa mohol hodnotiť ako veľmi nevhodný, no Alex nebol zrovna človekom, ktorý by vo svojom detstve strávil veľa času študovaním knihy etiky. ,,Chcela by si si zatancovať?" opýta sa jej s úsmevom. Určite je tu niekde nejaký klub kde by mohli zapadnúť a zabaviť sa. Alex zrovna takéto veci nepoznal, nebol to jeho typ večera, no rád sa prispôsobí. ,,Myslím, že by tu niekde mal byť dajaký klub, kde by sme sa zabavili," uškrnie sa na ňu. ,,Čo ty na to?"

,,Presne tak," usmeje sa. Našťastie jarmok nemal nohy ani ruky aby mohol spred nich utiecť a oni si mohli spokojne užívať večera, ktorý nemuseli stráviť v práci alebo sami doma. Boli spolu, boli vonku, a boli pripravený si to naplno užiť! ,,Ah," zamračí a zháči Alex. Možno sa trocha zahanbí, no to nie je vidno keďže sa pomaly vyberie za hudbou. ,,Popravde ani nie," odpovie ako si skryje ruky do vreciek saka. ,,nechodím totižto nikam kde by som nevyužil buď plášť alebo oblek." Zasmeje sa sám na sebe akoby to bol vtip, no v skutočnosti je to len smutná pravda. Smutná? Alexovi to vyhovovalo. Avšak len doteraz. Bude musieť obohatiť svoj šatník. ,,Môžeme sa pozrieť aké sú tu atrakcie, čo ty na to?" opýta sa jej milo, keď k nim hudba začne doliehať čoraz viac, dokonca za rohom je už i vidieť jačiace deti ponáhľajúce sa na krkolomné trampolíny či húsenkové dráhy. ,,Máš niečo proti kolotočom?" spýta sa šibalsky hľadiac na vysoké kolotoče, ktoré sa akoby vzopierali gravitácii.

Aliciu vidí prichádzať už z diaľky. Odlepí sa od steny, posledný krát vyrovná sako, skontroluje topánky a popraví kravatu. ,,Rád ťa vidím Alicia," povie jej milo s úsmevom na tvári. Z námestia počuť spev a vravu ľudí, no jemu vyhovuje, že sú momentálne sami. ,,Ale prosím ťa," mávne rukou nad jej ospravedlneniami. ,,Ani som si nevšimol, že si meškala," a to je pravda. Nedíval sa na hodiny tak skutočne nevedel. ,,Jarmok nám neutečie," zasmeje sa nad tou myšlienkou a ihneď sa zahriakne. *Len aby si nepôsobil ako šialenec.*

Čakal na Aliciu pri námestí opretí o stenu budovy. Neuvedomoval si, že mu na tmavočiernom obleku môže zostať škvrna, no ak by to vedel, dúfal by, že sa to nestane. Na ruke mal síce hodinky, no nepozeral sa na ne. Radšej zostal nervóznym človekom, ktorý nevie či už nadišiel čas na stretnutie alebo má ešte veľa času. Síce vedel, že Alicia ho nenechá len tak, respektíve, vedel že sa určite ukáže. Za päť minút? Desať? Alebo len za tri? To však povedať nevedel.

Večer sa už pomaly chýli ku koncu a on je skutočne nadšený z toho ako to všetko vyšlo a pekne si to užili. Mávne na čašníka aby im priniesol účet, ktorý určite zaplatí on a neplánuje sa o tom s Aliciou ani v najmenšom baviť. Ak áno, tak bude nahnevaný.
Keď vysloví jeho meno, rýchlo sa na ňu pozrie a zašomre si popod nos. ,,hum?" To čo však príde po tom by nečakal ani v najlepšom sne. /smev sa mu rozleje po tvári a rozhodne sa natiahnuť ruku cez stôl aby ju mohol podať Alicii. ,,Myslím, že i ja."

Objednal si nejaký hovädzí rezeň s pečenými zemiakmi, normálne takéto jedlá nejedáva. Stačí mu konzerva paštéky, nejaký chlieb a paprika - čo viac si želať ku šťastiu. Keď si v robote kúpiť trojuholníkový sendvič tak sú to hotové Vianoce. Nie, že by na to nemal peniaze, skôr nemá náladu chodiť na obedy sám.
,,Áno," uškrnie sa na ňu a odpije si z vína, ktoré im čašník priniesol k jedlu. Nemá rád víno - vypije ho ale nie, že by ho vyhľadával. ,,Troška," prehrabne si vlasy a položí pohárik späť na stôl dávajúc si pozor aby nerozlial. ,,Nabudúce to bude lepšie," povie akoby pomimo čakajúc ako na túto vetu zareaguje Alicia.

Posadí sa, no ešte pár sekúnd hľadá príjemnú polohu na sedenie. Síce je zvyknutý na nosenie obleku, so sedením je to horšie. Aj keď do práce vždy prišiel v obleku, tam sa prezliekol do viac pohodlného pracovného oblečenia. Skutočne by si nevedel predstaviť akoby takto mohol reálne existovať. Jednoducho mu to nebolo príjemné a možno by si už aj mohol kúpiť nový oblek.
,,Áno," zasmeje sa trochu useknuto, nervózne. ,,Aj ty vyzeráš bez bielej zvláštne, -" odpovie s úsmevom neuvedomujúc si ako mohla jeho veta znieť útočne. Až píliš útočne, zle, nevhodne. Dal by si facku. Namiesto toho však len trocha očervenel, čo nemuselo byť pri danom osvetlení až tak viditeľné. ,,Ty som nechcel povedať, že vyzeráš zle," snažil sa to zachrániť, asi nie moc vydarene. ,,Vyzeráš skvelo," usmial sa jemne a dúfal, že ten čašník čo sa k ním predieral príde čo najskôr aby prerušil toto jeho trápenie aspoň na pár minút.

Vstupujú dovnútra a on prvýkrát za celý svoj život nadáva, že si nechal kravatu. Mal si nechať niečo neformálnejšie, načo sa vlastne obliekal do obleku? A teraz si predsa nemôže začať povoľovať kravatu, no nie? Vstúpi do miestnosti za Aliciou no ujme sa vedenia lebo on vie kde majú stôl a ona nie. Rukou jej síce ukáže na pravú stranu, no nechá ju ísť za sebou a úpenlivo premýšľa či jej má aj zasunúť stoličku alebo by to už bolo príliš formálne. Napokon sa rozhodne, že to radšej nechá tak a nebude to s tým gentlemanstvom (ktoré si včera intenzívne čítal na internete) preháňať. ,,Nie, len..." zakokce sa keď sa konečne v poriadku dostanú ku stolu. ,,Som už veľmi dlho nikde nebol," usmeje sa keď si sadne na svoju stoličku.

,,Ahoj," odzdraví možno o niečo rýchlejšie akoby len chcel a keď sa uvedomí rýchlo sa nadýchne, čo Aliciu určite ešte viac upozorní na jeho chybu. Zakašle, pousmeje sa a pohľad uprie do zeme. Zabuchne dvere zhlboka sa nadýchne. *Upokoj sa!* vynadá sám sebe, pravou rukou si stiskne koreň nosa. Má jej to vysvetliť alebo nemá? ,,Prepáč, nie som moc vo svojej koži," povie ale ihneď to oľutuje. *Ty si ale debil Alex! Teraz to vyznie akoby si zo stretnutia nebol nadšený.* Najradšej by si ubúchal hlavu o dvere ktoré práve otvára aby mohol dnu vpustiť svoju priateľku a následne po nej zavrieť. Radšej už nič nehovorí.

Vyzeral nervózne. Skutočne. Akoby práve zfušoval jeden z testov v laboratóriu a na jeho výsledku záležala jeho ďalšia kariéra. Cítil sa akoby bol späť na vysokej škole a namiesto učenia sa na skúšky strávil celý víkend s Nathanielom a Jerrym na chate. Aj keď mal knihy v taške ani raz ich neotvoril a v pondelok ráno mu skutočne nebolo všetko jedno. Rovnako ako teraz. Chcel zapôsobiť, hodil na seba najlepšiu voňavku akú mal a nadával, že nepoprosil Natha o radu. On by mu určite povedal ako má čo urobiť aby spolu s Aliciou mohli ísť na večeru ešte raz. Alebo viackrát.
Auto konečne zastane pred dverami reštaurácie a on bez mihnutia oka priskočí k dverám aby jej ich otvoril.

Stál pred dverami a čakal na svoju priateľku po ktorú poslal taxík, lebo si uvedomil, že nie je schopný v tomto momente šoférovať auto. V tomto a ani v tých ďalších. Skutočne sa to dialo! Skutočne on, človek, ktorý za celý svoj život nemal ani jeden poriadny vzťah ide práve v tomto momente na rande so ženou, ktorá sa mu reálne aj páči a bol by rád ak by z toho bolo niečo viac. *Nathaniel mi nebude chcieť uveriť,* uškrnul sa sám pre seba popod nos aby nevyzeral ako idiot ktorý sa cení na ulici - lebo bez príčiny sa smejú len deti alebo blázni. A on nebol ani jedno z toho.