Příspěvky uživatele

,,Stretneme sa na mieste alebo vás mám prísť vyzdvihnúť," povie ako si uskrne z kávy a snaží sa ňou neudusiť, keď si uvedomí čo povedal. Však on nemá auto! Sakra, sakra, sakra. *Ty si ale debil Alexander,* snaží sa však svoje pocity nedávať moc najavo a dúfa, že si Alicia dokáže zabezpečiť odvoz, alebo pri najhoršom by Alexa nejako extra nezasiahlo ak by musel zaplatiť taxi. *Nádych, výdych, problém zažehnaný.* ,,Alebo vieš čo?" usmeje sa na ňu. ,,Ja všetko zabezpečím, a tam kam pôjdeme, to bude prekvapenie," dopije kávu, zožmolí plastový kelímok, ktorý hodí na koša a začne sa hrabať vo vreckách. ,,Len mi napíšte svoju adresu," vytiahne kúsok papiera z pravého vrecka laboratórneho plášťa, rýchlo prečíta čo je na ňom napísané a keď uzná za vhodné, že nič dôležité, podá ho Alici. Následne vytiahne vytŕčajúce pero z náprsného vačíčku a to jej tiež podá.

Alex je skutočne rád, že sa mu podarilo ju rozosmiať a rýchlo si pomyslí, že už nechýba veľa a môže povedať Nathanielovi, že aj on má známosť. Už ju len neodstrašiť svojou divnosťou, možno ju pozvať niekde na večeru, do kina... Vie on vôbec čo teraz dávajú v kine? V takýchto veciach on moc nechodí a potom sa čuduje o čom sa jeho kolegovia bavia.
,,Nemala by si záujem ísť sa večer najesť?" opýta sa jej ako hádže mince do kávomatu a stláča tlačidlo kávy, ktorú rád pije on bohužiaľ ho ani nenapadne sa opýtať akú si dá Alice a kúpi jej tú istú.

,,Reči sú to vždy, pousmeje sa nad jej slovami a rýchlo sa obzrie za pohladmi jeho kolegov, ktoré sa ihneď nasmerovali na mikroskopi, keď si uvedomili, že na nich ich šéf pozerá. ,,To je jasný dôkaz toho, že to tu žije," zasmeje sa nad vlastnými slovami a úzkostlivo čaká či Alicia nejako zareaguje na jeho (nie až tak vtipné) vtipy.
,,Bohužiaľ ti v tomto momente môžem ponúknuť len kávu a kávomatu," oznámi jej smutne a pokynutím ruky ukáže na jediný prístroj stojací na ľudoprázdnej chodbe.

Keď na ňu pohliadne a jej líca sa začínajú ružovieť, on sa začne cítiť zle. ,,Nie," odpovie s jemný úsmevom, no pravdepodobne nie dostatočne srdečným aby bol ľahko uveriteľný. ,,Len nejaké tkanivá, alebo neviem čo," snaží sa aby sa Alicia necítila zle aj keď keď mu je to skutočne ľúto a určite bude ešte na pár dní naštvaný. Ale tak, on sa z toho dostane, založí si znova ochranné okuliare a urobí čo je treba.
,,Mám," odpovie je rýchlo na otázku ohľadne servítok, nahne sa ponad stôl a vytiahne vlhčenú, antibakteriálnu vreckovku, z ktorých sa nachádzajú na každom stole aspoň dve balenia. Podá jej ju do ruky a všimne si, že sa stali nežiadúcimi zberateľmi pozornosti. ,,Nedáš si kávu?" opýta sa jej nenápadne a bez čakania na odpoveď sa poberie k dverám ktorými ona prišla pričom si svoj plášť necháva na sebe. Nerobil nič nebezpečné, preto by to nemal byť problém.

,,To je v poriadku," vzdychne si a špičkou čiernej topánky otvorí koš, do ktorého vyhodí všetko čo už nebude potrebovať. Respektíve bude ale bude to musieť urobiť všetko pekne odznova. Keď Alicia pristúpi a položí svoje skúmavky na stôl, prebudí to v ňom zvedavosť. ,,Tie sú na rozbor?" opýta sa skôr len zo slušnosti lebo mu je jasné, že odpoveď znie áno.
,,S tým sa netráp, ja si to neskôr upracem," *Alebo skôr to niekomu nariadim, na to dnes už nemám nervy,* pomyslí si a zasunie stoličku pod stôl aby sa o ňu nemal kto potknúť. ,,Si v poho?" opýta sa jej keď si všimne jej zranenú ruku a popri tom kývne na jednu zo svojich podriadených aby zobrali skúmavky a urobili s nimi čo treba.

Práve sedí v laboratóriu na otáčavej stoličke aké často býva pri baroch a po dlhom čase znova hľadí do mikroskopu. Zaujato otáča kolečkom, ktoré mu približuje preparát, ktorý má starostlivo osvetlený. Kŕčovito pohne so skieľkom pod svorkami, nejakým zázrakom ani za ten svet nedokáže prísť na to ako poriadne zaostriť. Nie je si istý, či je to tým, že urobil niečo zle alebo sa len jeho zrak zhoršuje. Jeden ani druhý prípad nie je dvakrát vhodný.
Odpoveď však nestíha zistiť lebo nepozvaný návštevník naruší pokojnú a najmä tichú idilku v uzavretej spoločnosti laboratória. Dvere sa so svišťaní otvoria a Alexovi sa od ľaku po darí rozbiť sklíčko na preparáte.
,,Kto to sakra-?! zanadáva a naštvane sa postaví zo stoličky aby našiel vinníka svojej ošemetnej situácie. Teraz bude musieť stráviť znova čas tvorením sklíčiek na pozorovanie, a momentálne je to to posledné čo chce robiť. Keď však uvidí pred sebou svoju novú kolegyňu, naštvanosť trocha ustúpi. ,,Krásny," zavrčí obracajúc sa späť k mikroskopu kde sa snaží čo najjemnejšie vytiahnuť von všetko rozbité.

,,Ale no tak!" zavrčí na svojich priateľov Alex, no vzápätí sa trocha škrobovito rozosmeje. On sa predsa svoju životu rozumie lepšie ako oni, nie? Jemu to vyhovuje a zatiaľ to neplánuje zmeniť, kvôli vzťahu, pri ktorom je viac ako päťdesiat percentná šanca, že nevydrží dlhšie ako dva mesiace. Pri Nathanielovi si začal robiť štatistiky. ,,Možno si raz niekoho nájdem a obaja budete valiť oči," udrie Nathaniela päsťou do ramena a vráti sa k svojmu poháru, ktorý podstrčí k Jerrymu. ,,Na účet podniku?"

,,Presne," prikývne na jej múdru vetu a podvedome si prikývne so spokojným úsmevom. Sleduje ako vystupuje z výťahu a čoskoro sa určite stratí niekde za rohom a on ju možno už nikdy neuvidí. ,,Tešilo i mňa," odpovie a na pár sekúnd sa zastaví na tom ako vie jeho meno, no ihneď si uvedomí aký je hlúpi. Prstom si ťukne do menovky a zasmeje sa nad vlastnou hlúposťou. Odlepí sa od steny a stlačí číslo poschodia na ktoré sa chce dostať. Následne sleduje ako sa dvere zatvárajú a výťah sa pohýna hore.

,,Už nikdy nebudem mať právo vybrať si bar, v ktorom vypustím dušu," zaplače Alex a teatrálne si utrie imaginárnu slzičku, ktorá mu čochvíľa vypadne z oka, no je to nasledované smiechom, už trocha uvoľnenejší, lebo Alexovi stačí k dobrej nálade veľmi málo.
,,Ale choď niekde," pohodí rukou na Jerryho a pokrúti hlavou. Jemu by žena pristala? A čo by jej ponúkol? Mikroskop? Nie, nie, nie. To by nefungovalo. Toby radšej neriskoval a ďalej radšej ani neodpovedá. Jeho vkus by bolo asi všetko, čomu by sa páčil on.
,,Fajn, fajn, prehovoril si ma," pokrúti hlavou a obráti do seba pohár s whisky. Nenechaj sa veľa presviedčať, to je pravda.

,,Ja som spokojný tak ako som," odsekne Nathanielovi. Pohár, ktorý sa mu dostane pod ruky najskôr pritiahne k sebe a potom ho medzi prstami pohojdá, rovnako ako sa to robí vo filmoch, až ľad cinkne o sklo pohára. Odpije si zo svojho pohára a položí ho späť na stôl. Nesmie piť, zajtra ide do práce, potrebuje čistú hlavu. Ale vraví sa predsa, že vypi lebo naliatvo, nie? Na druhú časť citátu si radšej nechce spomenúť, lebo zase skončí pod barom a domov sa bude plaziť, alebo rovno zostane tu a Sylva bude doma zase chúďa hladná a už druhý deň bude mať oblečený ten istí sveter.
,,Už viac nepijem dnes, chlapi," osvetlí im svoje plány na dnešný večer a majetnícky si pritiahne svoj pohár aby mu do neho už nikto neprilieval.

Nad jeho prvou vetou len pokrúti hlavou, lebo na to nepozná odpoveď. Koho on ľutuje? Pravdepodobne babu, ale áno rozhodne babu. Odsýpne si z koli a nejako pohodlnejšie sa a preloží si nohu cez nohu ako to robievajú dámy. ,,Moje miesto rozhodne prachom nezapadne," kývne na neho, no skôr ako stihne položiť pohár späť na bar, ozve sa za ním hlas a on je nútení otočiť sa na otáčacej stoličke.
,,To zvládneš aj sám," kývne plecami so smiechom.

,,To ste sa ani veľmi nezmýlili," odpovie jej zatiaľ čo čísla nad dverami výťahu pomaly ale isto premieňajú práve na tie, ktoré chcú vidieť. Čoskoro budú dole, ona vystúpi a on sa vráti hore - a bude si zase robiť po svojom. ,,Áno, rozhodne," pritaká, ,,Nemám sa na čo sťažovať." Popravde, svoju prácu miluje a v tomto krutom svete nemá okrem svojej práce a mačky nič. Celý svoj život založil na práci a teraz už nevie čo ďalšie by mohol urobiť. Akosi stráca odhodlanie, keď sa už vo svojej milovanej práci začína nudiť.
Výťah cinkne, dvere sa otvoria a on zostane stáť pri stene výťahu. ,,Skôr ako vystúpite..." začne mierne nesmelo, ,,Aké je vaše meno?"

,,Ja mám času viac ako dosť," pousmeje sa, no je si istý, že ho nevidela, lebo kráčala za ním. Pristúpi k výťahom a nechá si ruky spustiť pozdĺž teľa zatiaľ čo stiskne tlačidlo na privolanie železnej kabínky.
Obzrie sa jej smerom, keď sa mu zachichoce za chrbtom a na jeho tvári sa skvie niečo medzi zvedavým úsmevom a jemnou výčitkou. Rýchlo sa však otočí späť a nenápadne prekrúti očami. ,,Koľko by ste mi typovali?" opýta sa jej medzi rečou aj keď mu na odpovedi reálne nezáleží, len chce vedieť... no proste, tak.
,,Nie," poopraví ju a vojde do výťahu keď sa otvoria dvere a vystúpi z neho pár ľudí čo sa v ňom viezli. ,,Som laborant," odpovie jej keď sa oprie o stenu výťahu. ,,Vedúci laboratória nad vami."

,,Ďakujem priateľko," odpovie Jerrymu s úsmevom a začne skladať noviny na malú kocku v akej ich našiel ležať na pulte predtým ako si ich na pár minút prisvojil a tak zabránil komukoľvek inému dozvedieť sa novinky z mesta, jeho okolia alebo dokonca celého štátu. ,,Vraj si narazil nejakú babu, tak sa na nás asi vykašlal," povie so smiechom v hlase a aj v očiach, pritom čo ukladá noviny na miesto odkiaľ ich zobral ale pochybuje, že o takomto čase bude chcieť niekto čítať už neaktuálne informácie, samozrejme, na to by tu aj musel niekto byť.
,,Ale myslím, že cez víkend by sme sa tu mohli ukázať aj na dlhšie," kývne hlavou, no v skutočnosti si nie je istý. V poslednom čase jeho priateľ akosi nemá čas, no nezazlieva mu to. Aspoň zatiaľ nie.

Podarilo sa mu ujsť z nemocnice možno o trooocha skôr ako je obvyklé, odhliadnuc od toho, že skoro každý deň končí skôr, ale dnes to bolo extra skoro. Už je dávno prezlečení keď jeho spolupracovníci ešte len začínajú skladať skúmavky a prenechávať ich nočnej službe. Keď oni len vchádzajú do prezliekarne, on už dávno sedí v bare, číta noviny a popíja kofolu. Nie je si istý, či dnes príde aj Nathaniel a preto nechce začínať bez neho, lebo je dosť pravdepodobné, že bude musieť ísť sám vo verejnej doprave a to nebude najlepší nápad praktizovať v podnapitom stave.
,,Ešte jeden pohár tohoto presladeného nápoja, Jerry," kývne na svojho priateľa a teatrálne podvihne trojdecák koli do vzduchu a posunie ho po linke k nemu.