Příspěvky uživatele

Nebojíte sa? zopakovala v duchu s úsmevom a zovrela v ruke šálku čaju, ktorý pomaly začal chladnúť. Dovtípila sa na čo naráža. Nebojíte sa? Nie, lebo ste to vy, koho čaj nie je v poriadku oprela sa o operadlo a veselým tónom odvetila:,,Čoho? Ste tu len vy. Keby ste sa ma pokúsil náhodou znásilniť, táto šálka mi poslúži ako dobrá zbraň." premerala si ho pohľadom. ,,Dokážem sa o seba postarať. Ale priznávam, keby s vami ešte niekto bol, nikdy by som vás nepozvala. Ľudia sú všelijaký." Že to hovoríš práve ty... ozvalo sa jej v hlave vyčítavo. Zmlkni. Opatrne si odpila z čaju. ,,Som učiteľka," odpovedala prosto na jeho otázku.

Voda pomaly začínala bublať a kanvica hučať tak, že takmer prebila jeho slová. Keď sa nakoniec vypla, naliala čaj do šálok a do jednej z nich pridala cukor - teda, len to ako cukor vyzeralo. V skutočnosti to bola akási zmes uspávadla a drog. Nemala obavy, že by to ucítil, čaj bol na to príliš silný. Jednu vec, ale nedomyslela. Za prvé, čo s ním bude robiť až bezvládne padne na zem a za druhé, ako asi tak vysvetlí Vergilovi, prečo na zemi leží ako mŕtvy cudzí muž. Tak trochu to nedomyslela. Ale len trochu.Schmatla šálky a prešla s nimi bližšie k dresu. ,,Je dobré, keď má človek niečo čo ho baví," povedala, ,,ako ste sa dostali do orchestra? Počula som, že nie je ľahké sa presadiť," po chvíli odložila sitká do dresu a s hotovým čajom sa vydala ku stolu. Všetko robila tak prirodzene a pri drese mu navyše bola chrbtom, takže nemal šancu zazrieť, že šálka, ktorú mu podala je s cukrom. S cukrom. Navyše, mohol si myslieť, že sa len pomýlila. ,,Prepáčte mi, ak som dotieravá. Len ma to zaujíma," povedala, tentokrát pravdivo, skutočne ju to trochu zaujímalo. ,,Sadnite si. Predsa tu nebudeme stáť. A nepopálte sa, je samozrejme horúci," so svojou šálkou sa posadila za stôl.

Krátko kývla hlavou a otvorila skrinku, kde sa nachádzala nádoba s čajom, špeciálne z čajovne, ktorý raz kúpila. ,,Dúfam, že máte radi ovocný," poznamenala a vybrala nádobu von. ,,Chcete med, cukor alebo neosladený?" opýtala sa ho ako správna hostiteľka a vybrala dve šálky s ružovými ornamentmi. Popri tom ako odsypávala do sitiek čaj a dala zovrieť vodu načrtla rozhovor:,,Ako ste sa vlastne stali huslistom? Začali ste dobrovoľne chodiť na tréning alebo vás k tomu niekto dokopal?" upresnila. Cieľom tohto rozhovoru bolo odviesť jeho pozornosť mierne mimo.

Vylovila z vrecka kľúče a odomkla dvere, na čo pokynula Danielovi nech vstúpi dovnútra. Jej manžel na jej šťastie s veľkou pravdepodobnosťou nebol doma. Vychádzalo jej to. Prešla po chodbe s tým, že ju Daniel bude nasledovať, až prešla okolo klietky Cleo a Paco. ,,Hej, Ve-," zareagovali na jej prítomnosť, na čo Joce ich tak rýchlo zakryla plachtou, že človek by zostal zarazene stáť. V momente, ako papagáje nevideli nič iné len bielu plachtu zmĺkli v presvedčení, že je čas na spánok. Akoby sa nič nestalo, pokojne pokračovala do kuchyne, kde sa ho spýtala:,,Tak teda...káva alebo čaj?"

Nerátala s tým, že nebude mať problém ísť k nej domov, predsa len sa teraz iba zoznámili, no mýlila sa. Len dúfala, že jej manžel vtedy nebude doma, aby si náhodou nemyslel, že s ním niečo má. ,,Žiadne obavy," mávla rukou, ,,tam pôjdete samozrejme so mnou a cestu si hádam zapamätáte. Keď tak vás budem navigovať," ubezpečila ho s úsmevom. Jej plán zatiaľ vychádzal, no keď budú u nich musí byť nanajvýš opatrná. ,,Poďme, skôr než budeme zmoknutí ako kura," uškrnula sa, keď sa mrholenie začínalo premieňať na dážď. ,,Nechcem mať chodbu od blata," otočila sa mu chrbtom a vydala sa preč z parku s tým, že ju bude nasledovať.

,,Áno," priznala napokon, keďže nemalo zmysel to popierať. Noviny popravde veľmi nečítala, nebolo to ani potrebné, jej kolegyňa z práce boli také samohovoriace noviny. Tá žena využila každú príležitosť sa s niekým porozprávať a keďže sa poznala hádam všetky staršie ženy v meste, vedela aj to čo uniklo zrakom novinárov. Lebo staré ženy tie sú horšie ako bezpečnostné kamery. ,,Nechcela som sa Vás tým dotknúť. Preto som to radšej nespomínala," mykla plecom a na chvíľu sa odmlčala. ,,Chcete ísť k nám alebo zájdeme do nejakej kaviarne?" spýtala sa a rukou si odhrnula ofinu, ktorá jej spadla do tváre.

Keď si s ňou ruku nepotriasol, nechala ju klesnúť vedľa tela. Nevadí. ,,Nie. Musela som vtedy riešiť niečo v práci," odvetila úprimne, no vedela na čo naráža. To ako sa zosypal na koncerte sa nedalo tak ľahko utajiť, keďže ľudia sú dosť klebetní a také veci ako je táto si predsa nemôžu nechať pre seba. Stačí byť len v správnej spoločnosti ľudí a tým pádom na správnom mieste. ,,Nechceli by ste ísť na kávu? Alebo na čaj, neviem, čo vám vyhovuje. Huslistu človek nestretáva každý deň," opýtala sa ho s nádejou v hlase, no i keby odmietol, mala poruke záložný plán.

Presne ako si myslela. Milo sa na neho usmiala, no nie z dôvodu akého by si myslel hocikto na tejto planéte - jej priateľské chovanie, ktorým teraz vystupovala bola len dokonalá pretvárka. Tak dokonalá, že človek nemal žiadne pochybnosti o tom, že je to len žena, ktorá sa stretla so známym huslistom, ktorého hral na predstaveniach, ktoré si pozrela. Orchester ju ani veľmi nezaujímal, robila to čisto kvôli svojmu manželovi, ktorého tam (ne)dobrovoľne ťahala. Mnoho ľudí by mohli pri voľbách argumentovať, že primátor by mal poznať kultúru svojho mesta. Pričom oni sami o tom možno nič nevedeli.,,Jocellyne," podala mu ruku, ,,rada vás spoznávam osobne." Musela ísť na to pomaly, aby náhodou nerznervóznel a jej plán nezlyhal. Trpezlivosť ruže prináša, ako sa vraví.

Práve v ten deň si ako naschvál zabudla dáždnik doma, tak jej len zostalo dúfať, že sa to nepremení na nejaký väčší dážď. Voda jej neprekážala, povedzme si úprimne, kvôli stávke, len aby dosiahla čo chcela by sa hodila do blata. To, ale radšej nikomu nehovorte. Ako manželka primátora musela mať nejakú tú reputáciu. Ak ste ju poznali, mohli ste sa však modliť, aby k takej stávke nedošlo, lebo by to bez váhania urobila. Vergil by jednoducho nadával, keby mu urobila vodu na chodbe. Sotva si všimla muža, ktorý išiel oproti nej. ,,Dobrý večer," odvetila viac menej automaticky a viditeľne nezaujato, na čo pokojne prešla okolo neznámého. No nie tak úplne neznámého. Keď si to uvedomila, prudko sa zvrtla akoby ju niekto z ničoho nič schmatol a spýtala sa:,,Prídete mi povedomý. Nevystupoval ste niekde?" vedela, že to bol orchester, no chcela to počuť aj od neho. V duchu sa uškrnula.

Jej typické klopkanie opätkov nahradil tlapol elegantných čiernych tenisiek, ktoré si vždy brávala najmä do školy. S kombináciou čiernych riflí a bielej blúzky vyzerala inak než obyčajne, keďže zväčša jej oblečenie pútalo pozornosť. Len málokedy išla takto neskoro domov, no dnes ju zdržal šéf kvôli papierom, ktoré by už len pri pohľade na nich mala chuť vyhodiť z okna. Inokedy to bolo niečo upokojujúce, bez rušenia okolia, no bola suplovať a tých žiakov ešte nikdy neučila. Mysleli si, že s drzými poznámkami o jej sexi výzore, ako to nazvali obstoja, no ľahko im ukázala kde je ich miesto. Rada ukazovala ľuďom, že sa s ňou nemôžu rovnať, no to by sa nemohlo stať to s tou kávou. Chudák sveter. Našťastie nestál veľa. Mala ho prehodený cez kabelku a tá hnedá šmuha dosť svietila. Rozhodla sa prejsť cez park a vyvetrať si hlavu predtým, než zablúdi domov, kde ju čakal chladný pohľad jej manžela. Možno už, ale spal.

Jeho poznámku o potkanoch už nepočuje, lebo už je v ich spálni. Do skrine uloží (lepšie povedané nahádže) veci, ktoré nakúpila Vergilovi, do časti, kde má oblečenie ona už naozaj uloží svoje a pod ne úplne dozadu schová tých pár čokolád čo si kúpila. Jej manžel nemá dôvod sa jej prehrabávať oblečením, takže je to skutočne bezpečná skrýš. Taktiež, Vergil nemá tušenie o jej závislosti na čokoláde. Ale kto by čokoládu nemiloval? ,,Doma" zakričí späť. Dnes jej už spoločnosť iných ľudí naozaj stačila, i keď jej lichotilo, že na ňu ostatné učiteľky a iný ľudia hádžu závistlivé pohľady. Veď ktorý človek by nechcel mať za manžela primátora mesta. Vyzlečie si kabát a uloží ho na vešiak, potom sa vráti do kuchyne. Mykne plecom:,,Niekde sa zrejme fláka s kamarátmi"

,,Fajn" povie len, keď na ňom vidí bezmocnosť a vidí, ako hádže zvádzacie pohľady na chladničku, čo prejde na prekvapenie, bez komentára. Schmatne tie ponožky a chystá sa odpochodovať, aby ho nechala samého s jeho starou-novou známosťou, keď ju na moment zastavia jeho slová.,,Vyber, na čo máš chuť. Je mi to jedno" mávne rukou a vykĺzne von z kuchyne.

,,Samozrejme" odvetí bez váhania, aj keď to nie je tak celkom pravda, bez tých čokolád, ktoré zamaskovala medzi pár kúskov oblečenia by sa dalo prežiť. To mu, ale ako inak neplánuje povedať, keďže buď by musela počúvať jeho hundranie alebo by jej chcel nejakú tú čokoládu uchmatnúť. Alebo oboje. Joce sa o svoje čokolády nechcela jednoducho deliť. Pristúpi k nemu a z tašky vytiahne balíček mužských ponožiek, ktorým mu zamáva pred nosom:,,Tie staré si mal deravé a už riadne dlho. Musela som to prevziať ja a kúpiť ti ich. Bezomňa by si chodil s deravými ponožkami" strčí mu ich do voľnej ruky a zoberie mu tašku z ruky, keďže nechce aby to začal vybalovať.