Příspěvky uživatele

Sedel pri bare a čakal kedy sa ukáže jeho nový priateľ. Kedysi mu sľúbil, že si pôjdu vypiť a ten čas konečne nadišiel. Verg skutočne potreboval upustiť paru, tak bol celkom rád keď mu prišla sms práve dnes večer. Neotáľal dlho, odpovedal takmer ihneď a zamieril do prvého pubu do ktorého mohol. Dnes sa napije, večer si zavolá taxík, lebo teraz si nemôže dovoliť škandál. Objedná pizzu a možno si s Joc urobia pekný večer. Možno.

Vzdychne si akoby chcel Gavina odfúknuť kamsi preč, ako pierko, ktoré už nikdy nechcel vidieť a nechal to na prírode aby si to s ním vybavilo. ,,Najlepšie by bolo ak by sme sa nevideli už nikdy, ale neprotestujem," mykne plecami pokojnejšie ako pred pár sekundami. Už idú von, uprace Gavina na ostrom, nedá mu heslo od brány a všetko bude v poriadku, čoskoro budú voľby potom ho vyhodí a už mu bude jedno on a aj jeho matka, ktorá nemá už ďaleko od smrti.
,,Moje kresielko nechaj tak," upozorní ho. ,,Ja na ňom ešte umriem."

Tvár sa mu skrivý do nepeknej grimasi. Roztrhol by ho. Roztrhol by ho ako hada, skryl ho do chladničky a potom ním nakrmil Jocine papagáje. Avšak ani tie by taký hnoj nechceli. Stisne dlane do pästí a urobí krok dopredu. ,,Ty si hrozne nevďačný kus dementa," odpovie mu. ,,Priam výstavný kus."
Mal na jazyku otázku, ktorú by mu v tejto situácii veĺmi rád položil ale dobre vie, že nemôže. Chceš ísť von alebo nie? Nemôže si dovoliť ho tu nechať - matka by zošalela a on by zošalel z nej. Bolo vedecky dokázané, že aj napriek jej vysokému veku sa jej Vergil bál ako kríža. ,,To sú moje osobné dôvody," odsekne nepekne a radšej kývne na dozorcu aby sa už s vratom nemusel ďalej rosprávať, no ten nevyzeral práve najochotnejšie.

Sleduje Gavina ako mačka sleduje myš aj ked v tomto momente to boli skôr dve mačky sledujúce sa navzájom. Dlane skryje do vreciek saka a tvári sa akoby ho škrtil. Pomaha to. Natiahnuté dlane - nádych. Stiahnuté dlane - výdych. ,,Ovládaj sa pre Krista!" zakričí na neho, no koniec vety skôr len precedí pomedzi zuby. Nechce aby ho počuli, všade okolo sú potencionálny voliči. ,,Nevieš sa aspoň na chvílku vyjadrovať distinguovane? spyta sa ho akoby aj reálne čakal, že tomu slovu Gavin pochopí. Jeho vývoj sa skončil niekde v siedmej triede.
,,Prišiel som ťa odtiaľto dostať, dobre?!" vysvetlí mu takmer až urazene. Dokonca aj urobí jeden krok dopredu, najradšej by ho schmatol za golier a nadvyhol do vzduchu, to by však nedal. Dobre vie, že vynecháva cvičenie až príliš často. ,,Ale nie preto, že ťa mám rád."

*Dýchaj, len dýchaj,* opakuje si ako mantru aby si zachoval pohlad ktorý mal doteraz. Nechce sa pred dozorcami rozčúliť a uškrtiť Gavina i keby bol veĺmi rád ak by mohol. Veľa vecí by to skutočne vyriešilo a bolo by minimálne po jednom probléme. ,,Ja by som zase bol prekvapený ak by sme sa stretli niekde inde ako tu," roztvori ruky v teatrálnom geste a poobzerá sa okolo seba. ,,Máš to tu skutočne... útulné," uchechtne sa rozhodnutý ignorovať všetko okrem svojho brata. Cíti pohlady dozorcov na svojom obleku a aj keď si na to už viac-menej zvykol, tentokrá mu to bolo skutočne nepríjemné. Nechcel aby ho tu niekto videl.
,,Lebo ty vyzeráš na 15 ty chmuľo," zavrčí na neho a zloží si ruky na hrudi. Ako rád by ho len nakopal!

Vážne neveril, že toto robí. Vážne nemohol pochopiť ako ho jeho svedomie po toľkých rokoch v politike môže ešte stále takto hrýzť. Najradšej by si trepol niečo o hlavu a vypol ten hlas, no bohužiaľ odkedy dostal od matky dopis, že jeho brat je (zase) vo väzení nedokáže prestať myslieť na svoju kandidatúru vo voľbách. Gavin bol vždy škaredým káčatkom rodiny, ktorý svoju kariéru stavil na starú gitaru a pokazené motory, a nie na štúdium na vysokej škole. Najradšej by ho nakopal do zadku, lebo jediné čo reálne robil bolo zlé meno rodiny, ktorej konexie siahali takmer všade.
Keď uvidí svojho brata sedieť v cele, skutočne sa mu tlačia slzy do očí. Dlhé zlepené vlasy a šaty skutočne hodné kriminálnika. Skutočne scenéria vhodná na plač. Znechutene zaklope na mreže aby svojho brata upozornil na svoju prítomnosť a prst ktorým sa tejto kovovej mreže dotkol si dôkladne utrie do vreckovky. ,,Robíš mi hanbu," upozorní ho, no vraví to s vražednou pokojnosťou lebo dobre vie, že človek ktorému to hovorí to už dávno vie a niekoľkokrát mu to on sám už vravel.

Súhlasne prikývne. ,,Pravda." Je to skutočne tak. Vergil ako primátor je poznaný takmer všade a niekedy to už aj jeho poriadne štve. Keď na sebe cíti tie pohľady, je to zvláštne. Najmä ak je na obede a chce sa konečne kľudne najesť. ,, Dám vám na seba číslo a keď budete mať chuť zavolajte." Vytiahne z vrecka košele vizitku a podá ju pánovi. Potom mu už len kývne hlavou na rozlúčenie, vezme si pukance a pomaly sa poberie na svoje miesto v kinosále.

Daniel nebol moc nadšený z prítomnosti muža, ktorý na neho rozprával a Vergil si to uvedomoval. Treba však byť milý. Stále si to vtĺka do hlavy aj keď by najradšej niekedy urobil niečo nedôstojné. ,,Tak to je dôvod prečo vy nespoznávate mňa," prikývne trocha prekvapene, no nevadí. Sú i ľudia, ktorý nemajú radi moderné technológie. *Treba dať viac peňazí do bilboardov,* pomyslí si sám pre seba a kútikom oka pozrie na hodiny na stene. Momentálne mu nie je dvakrát stretnutie príjemné avšak nádejný voliči sú všade.
Postaví sa na nohy. ,,Tak sa hádam ešte niekedy stretneme," povie milo. ,,Niekedy môžeme zájsť na pohárik," navrhne mu.

Ešte skôr ako muž povedal svoje meno sa snažil rozpomenúť na jeho tvár, ale po pár sekundách skúšania to vzdal s tým, že ho skutočne nikdy nevidel. Bol si takmer úplne istý, ale jeho nádeje, že sa nemýli sa rozplynuli ihneď ako počul jeho meno. ,,Ale ja Vás poznám," uškrnie sa na muža. Pozná ho najmä vďaka svojej manželke, ktorá ho veľmi rada ťahala na všeliake filharmónie a vtĺkala mu do hlavy mená takmer všetkých, ktorí v danom orchestri hrali. Vraj, že by sa mal primátor zaujímať o kultúru. On mal šťastie, že sa o ňu zaujímala jeho žena. ,,Ja som Campbell. Vergil," predstaví sa aj on. ,,Asi moc nesledujete televíziu, čo?" povie trošku uštipačne a vystrie k Danielovy ruku.

Kútikom oka sa pozrie na muža vedľa seba. Počas svojho starostovania sa stretol s mnohými ľuďmi ale nezdá sa mu, že práve s týmto chlapíkom sa už predtým videl. Možno sa však mýli. Ale ani muž nevyzeral že by poznal jeho, čo bolo o dosť zvláštnejšie. ,,Poznáme sa?" opýta sa milo, no v realite jeho slová nie sú srdečné. Je jednoducho dobrým hercom. *Ak nie, tak sa spoznáme teraz.* povie sám sebe a pukance položí na stôl aby mu neprekážali ak sa rozhodne podať si ruku s novým priateľom.

Prisadne si k nemu akísi muž a vyzerá rovnako zničene ako on. Ak by si Verg neuvedomoval, že je ešte stále primátorom mesta vzal by si za hrsť pukancov a napchal si ich všetky do úst rovnako ako to robí doma keď si dáva filmový večer. Keďže to si ale teraz nemohol dovoliť, vzal si len pár pukancov a pomaly ich prežul medzi zubami. Chce si predsa len nechať niečo aj na film. ,,Ťažký deň, čo?" povie akoby len tak pomimo a takmer si prehrabne vlasy slanými prstami.

Sedí na sedačkách v kine a ujedá z pukancov, ktoré má položené na kolenách. Čaká kedy sa mu začne film, na ktorý išiel zase sám. Jeho žena išla s kamarátkami na týždeň do wellnes a syn si zase užíva so spolužiakmi z vysokej školy. *Zase sa niekde zaj**áva.* preblyskne mu hlavou ale radšej túto myšlienku posunie dozadu, nepotrebuje aby ho to teraz štvalo. Chce si užiť nejaký dobrý akčný fil, nad ktorým sa nebude musieť zamýšľať a po konci filmu si ho za pár hodín nebude už pamätať. Tak to má byť - potrebuje si odpočinúť a nie rozmýšľať. Kino je na oddych, stresu má dosť aj v práci.

Stále sa nevie rozhodnúť ktorým smerom ísť, no niečo iné rozhodne za neho. Poberie sa smerom k zvuku, ktorý rozrušil až posvätné ticho múzea a Vergil si pomyslí, že by to možno mohlo byť aj niečo zaujímavé. Verg sa nebude tajiť a rozhodne ak by ste sa ho opýtali, prečo šiel do múzea - odpovedal by, že ho tam prinútila ísť žena. A nakoniec ani nepríde, tak sa musí zabaviť sám.
Vybehne po schodoch no po pôvode zvuku už nie je ani stopy, možno pracovníci múzea práve rozbili starú vázu alebo sa im podarilo zhodiť nejakú figurínu. Na chodbe však stojí len mladý muž v obleku. Možno sa mu to len zdalo.

Minútová ručička už stihla prejsť uhol prislúchajúci k desiatim prebehnutým minútam. Smutne s vzdychne lebo v kútiku duše dúfal, že po dlhom čase budú ako rodina znova pohromade ale akosi... Vezme dva lístky a oddelí ho od toho posledného, párkrát ich ešte požmolí v ruke a teatrálnym rýchlym gestom ich roztrhne na polovicu a vyberie sa k dverám kde stojí vysoký koš, ktorý niekto zabalil do fólie pripomínajúcu drahý kameň aby svojou kovovou vizážou nenarúšal starobylú auru múzea. Hodí do neho kúsky papiera a vojde dnu. Nikomu sa nebude prosiť. Nie im.
Keď vstúpi do vnútra tak ho ovalí tma. Nie tma ako taká ale prítmie, ktoré vytvárajú neónky, ktoré i napriek tomu, že sa veľmi snažili nedokázali intenzitou oporovať slnku. Porozhliadne sa aby zistil ktorým smerom sa má vydať.

Stojí pri obrovských dverách pri vstupe do múzea a v ruke zviera tri lístky, ktoré patria jeho rodine. Prehrabne si vlasy a rýchlo pozrie na hodinky, ako inak, zase idú neskoro ale on sa už ani nečuduje, lebo je to u nich viac ako len bežné. Dochvíľnosť je predsa výsada kráľov a jeho žena a jeho syn už vôbec nie evidentne nepatria ani len k služobníctvu. Počká ešte desať minút a potom sa vyparí, je mu jedno či na neho budú nahnevaný, jediný kto na to bude mať právo je on.