Příspěvky uživatele

Vytiahne z vrecka mobil a začne prehľadávať nejaké internetové stránky. ,,Potkanom si si už žrať dala?" podotkne len tak pomimo, keď sa jedným malým skokom dostane na linku. Ukazovákom ťuká do obrazovky a nejako sa ďalej nezaťažuje s tým, či sa to čo vyberie bude páčiť aj Joc. Koniec-koncov, nechala mu voľnú ruku, tak to aj využije.
,,Chceš ísť jesť von alebo doma?" zakričí na ňu keď naďabí na celkom slušnú ponuku vín, ktoré v provopočiatku ani nehľadal. Avšak je to pekné doplnenie večera. ,,Kde je vlastne Aaron? Už som ho dlho nevidel."

,,Dobre však," odpovie jej s prevrátením očí a ide jej podať tašku čo drží v ruke, ona si ju vezme a do dlane mu podstrčí ponožky. ,,Veď tam ideš, nemôžeš ich vziať?" opýta sa bezmocne, nenápadne poškuľujúc na chladničku, lebo by si z nej už najradšej niečo vybral. Alebo by niekto mohol niečo uvariť. Alebo by si mohli niečo objednať.
V ústach sa mu začnú zberať slinky. ,,Dáme si čínu, pizzu alebo radšej niečo talianske?" opýta sa jej milo.

,,Vážne toto všetko potrebujeme?" pýta sa nahlas Vergil aj keď si nie je istý, že ho osoba, ktorej sú jeho slová určené skutočne počuje. Práve stojí v kuchyni s taškou v ruke a nie je si istý kam ju má položiť. Do obývačky na gauč, na pult alebo na posteľ do spálne? Ani poriadne nevie čo v nej je, no podľa mäkkého obsahu usúdi, že to asi nepatrí do chladničky a taška ani neobsahuje veci pre tie okrídlené beštie, ktoré na neho hladia z klietky. Možno sú to uteráky, možno šaty alebo niečo iné, čo si asi nevie predstaviť a v tomto momente ani nechce.

,,Pozdravím," pritaká Nathanielovi, keď si zloží ruku do vreciek potom čo mu ňou potrasie a ich rozhovor sa evidentne končí a jediné čo mu zostáva je zahĺbiť sa späť do myšlienok a čakať na svoju ženu. Alebo jednoducho môže ísť aj on pobehať nejaké obchody, no nie je si istý ako dlho to bude trvať a zase on nechce aby ho nenašla čakať. Potom by mohla vbehnúť do ďalšieho obchodu a to by už vážne nezniesol. ,,Vidíme sa," kývne Warnerovi a ten už aj odchádza preč pričom sa Vergil len spokojne oprie o stenu a zostane stáť ako doteraz.

Je mu absolútne jasné ako to dopadne, presne tak ako s ním. Jeho otec mu tiež vravieval, po dlhých ,,rozhovoroch" s manželkou, že nemá do chomúta vliezť, že najlepšie mu bude samému a že aj tak to za nič nestojí. Ako roky ubiehali však Verg zistil že žiť sám nie je až také fajn ako všetci vravia a predsa len keď pri vás niekto v noci dýcha, cítite sa lepšie. Ale teraz v takmer šesťdesiatke, s viacerými deťmi a po dvoch manželkách... Začína cítiť slová otca na vlastnej koži. ,,Snáď sa na nej potom uvidíme," povie skoro viac ako bez záujmu, svadby ho nikdy nebavili, dokonca i tej svojej by sa najradšej vyhol, ale čo mal robiť. Nechať stáť ženu pred oltárom by nebolo najlepšie pre jeho politickú kariéru. ,,Zatiaľ nenastal prevrat, čo viac si môžem želať?" položí Nathanielovi rečnícku otázku, na ktorú neočakáva odpoveď.

Znudene si povzdychne ako podčiarknutie Nathanielových slov a na pár drobných sekúnd sa usmeje, čo sa pri ňom často nestáva. ,,Čo vám poviem," zakašle aby mal dôvod prečo mu úsmev z tváre zmizol a odvtedy sa snaží svoje svaly, ktoré môžu za úsmev, držať v úzadí. ,,Poradím vám," začne trocha priateľskejšie, veď predsa raz za čas môže aj on prejaviť, že má nejakú tú dušu, treba ju raz za čas vytiahnuť zo šatníka aby sa nadýchala. A najmä mladý pár Warner už pozná jeho birokratickú čast a predsa len je voličom, čo narobiť. ,,Nežeňte sa," chlapsky do neho šťuchne a zasmeje sa. ,,Nestojí to za to." Oprie sa znova o stenu butiku a čaká čo mu priateľ - alebo skôr známy odpovie.

Privrie oči aby mohol v pokoji trpieť čakanie na svoju ženu a potom hrať chudáka, ktorý sa obetuje pre dobro svojej spriaznenej duše. Alebo možno ani nie. Slnko mu hreje tvár a on dúfa, že to čoskoro skončí. Nenávidí leto, miluje zimu a dážď - nie sneh, dážď. Až by ho striaslo pri spomienke na chladný dážď čo len pred pár dňami máčal ulicu na ktorej teraz stojí a nechával svoje kvapky stekať muz po karosérii auta. Najradšej by sa zahrabal niekde do letnej záhrady pod palmu a počúval trepot krídel tých beštií čo Jocellyne nakúpila. Vergil si k nim aj vytvoril celkom dobrý vzťah, niekedy si mu dokonca sadnú aj na ruku, no nedokáže vystáť čo ich spolu s Arinom naučili, keď to zistil mal dojem, že ich rozštvrtí a hodí do rieky za domom. Našťastie sa cez to už preniesol no niekedy ho stále veda dobre nasrať.
Nadvihne pohľad keď vedľa neho zaznejú slová, ktoré určite nepatrili jeho partnerke. ,,Občas," odpovie a odlepí svoj chrbát od steny a dúfa, že na jeho tmavej košeli nieje vidieť otlačok fasády o ktorú sa opieral. Vystrie k Warnerovi ruku skôr už len zo zvyku z tých mnohých zdravením sa s ľuďmi vo svojej práci.

Vergil sa opiera o stenu budovy v ktorej sa nachádza butik a necháva slnečné lúče piecť na jeho postaršiu pokožku. Na očiach má veľké slnečné okuliare s tmavými sklami, na ktorých je jasne vidieť, že to nie je jeden z tých kusov, ktoré môžete u číňana na kraji ulice zavesené na príručnom vozíku. Ak bol do niečoho skutočne existovať peniaze, bol to jeho zrak, ktorý si zo svojich zmyslov vážil najviac a preto mu bolo momentálne jedno ako v tých okuliaroch vyzerá. Aj tak sa mu všetci zaliečali, tak čo bude riešiť zbytočnosti?
Nahnevane pozrie na hodinky, no musí usúdiť, že ešte nečaká tak dlho a tak si len rezignovane odfúkne a založí ruky na hrudi.